Vzlet.rs

Live reports: Public Image Ltd

stevan — Mon, 17 Jun 2013 10:52:24 +0000

Belehrad, SKC, 13. júna 2013

Skupina Public Image Ltd (PIL) má v Srbsku početných a verných fanúšikov – nie div, že boli u nás už druhý krát za dva roky (v minulom roku hrali na festivale Belgrade Calling).

V priebehu necelých dvoch hodín, v príjemnom ovzduší záhradky belehradského SKC, John Lydon a jeho kapela tentoraz odohrali 14 piesní, starých a nových. Koncert sa začal piesňou Albatross a po nej odznela Deeper Water z nového albumu (This is PIL, 2012), po Flowers of Romance hrali One Drop, pieseň Memories striedala pieseň Reggie Song… Okrem speváka Johna Lydona, v zložení PIL sú dnes aj Lu Edmonds (gitarista), Bruce Smith (bubeník) a Scott Firth (basgitarista). Aj keď sú všetci členovia skupiny stredného veku, na javisku sú plní energie, pevní a sebaistí. Ich prejav zahŕňal výnimočne široké spektrum štýlov – od postpunkového a dub zvuku zo včasných albumov Metal Box a Flowers of Romance, cez alternatívny rockový štýl 80. rokov z platní Album, Happy? a 9 – až po tanečný elektronický house-zvuk v záverečných piesňach Out of the Woods a Open Up. Záhradka SKC bola vyplnená rôznorodým obecenstvom – od tínedžerov, ktorí ani neboli na svete keď PIL panovali svetom alternatívej hudby, až po to staršie publikum, ktoré Johna Lydona sleduje ešte od čias keď bol Johnny Rotten. Vrcholné momenty vystúpenia boli keď skupina zahrala piesne Warrior, This Is Not a Love Song, Public Image a Rise.

Napriek tomu, že dňami pred týmto koncertom bolo zlé a daždivé počasie, v deň koncertu sa vyčasilo a večer bol veľmi príjemný. Všetko dohromady, bol toto nádherný koncert, PIL splnili všetky naše očakávania.

Janko TAKÁČ

Calling Festival: Viva la revolution!

stevan — Mon, 17 Jun 2013 10:01:23 +0000

GREEN DAY, HLADNO PIVO, SUPERHIKS, ATHEIST RAP. Belehrad 27. mája 2013

V Dolnom meste tesne pred symbolom Belehradu, pomníkom Víťaza na Kalemegdane, 27. mája sa uskutočnil Calling Festival, na ktorom hrali známe punkrockové skupiny z Balkánu a z USA.

Prví na javisku (18:15) vystúpili Atheist Rap z Nového Sadu, známi vďaka energickosti a vytrvalosti – verní punkovej hudbe už 20 rokov. Druhou „predskupinou“ boli Superhiks, macedónska ska-punk-reggae kapela s príležitostným charakterom latinskoamerickej a národnej balkánskej hudby. Tretí v poradí boli punkrockeri Hladno pivo z Chorvátska, ktorých spevák Mile Kekin nakoniec povedal: „Teraz vystúpi kapela, kvôli ktorej ste prišli na tento festival.“

Atheist Rap

Superhiks

Hladno pivo

So začiatkom o 22. hodine – bez žiadneho meškania – vystúpil dlho očakávaný band, Green Day. Najprv sa na javisku objavil maskovaný zajac, ktorý je vlastne ich novým maskotom. Postupne vychádzali známi členovia tejto skupiny: basgitarista Mike Dirnt, bubeník Tré Cool, gitarista Jason White a spevák Billie Joe Armstrong. Koncert začali skladbou 99 Revolutions z trilógie ¡Uno! ¡Dos! ¡Tré!. Obecenstvo bolo nadšené. Druhá v poradí bola pesnička Know Your Enemy a Billie zároveň vyviedol na javisko jednu dievčinu z obecenstva – ako je to tradíciou na každom ich koncerte, skočila do publika…

Potom zahrali kus z nového albumu – Stay the Night a ďalej Stop When the Red Lights Flash… Neskončilo sa na tom. V kolektíve Billie uzrel srbskú vlajku a hneď ju mal u seba. Vtedy všetci upadli do tranzu, čo bol skvelý moment na vykladanie piesne Letterbomb zo známeho albumu American Idiot.

Green Day

Po odohraní známej pesničky Billie konštatuje: „Toto je vaša noc, vaša show, váš koncert… Všetkých, ktorí sú tu. Nech vás počujem!!“ Publikum bolo z toho ohúrené a najmä vtedy, keď si spevák zavesil srbskú vlajku na nohavice. Hneď potom uviedli piesne Oh love a Holiday. Najmä táto druhá skladba v publiku podotkla zvláštnu eufóriu. Billie kričal: „Viva la revolution!“ Zhasli všetky svetlá a práve vtedy nás chcel „vidieť“.

Nasledovala autobiografická balada Boulevard of Broken Dreams, a potom Green Day urobili niečo, čo nikdy predtým neuskutočnili. Hrali album Dookie od začiatku. Mimochodom Billie oblieval prvý rad najvernejších fanúšikov prúdom vody, hádzal toaletné papiere a tričká… V pokračovaní hrali pieseň King of a Day, kde sa zamaskovali do pyrátov, Egypťanov… Vtedy si spevák s bubeníkom vymenil roly (Billie hral na bubnoch a Tré spieval). Niektoré skladby uviedli ležiačky, spolu so symbolom svojej kapely, zajkom.

Zrazu z javiska šli všetci preč a publikum nechali v neznalosti. Všetci kričali: „We want more, we want more!“ vtedy už prišli. Nakoniec bolo ponechané to najlepšie: pesničky American Idiot a Jesus of Suburbia, vďaka ktorým sa stali známym v celom svete. Tento fenomenálny koncert Billie skončil baladou a niekoľkokrát sa nám poďakoval pekným slovom: „Hvala.“

Bolo to perfektné šou a potrebné je podotknúť, že všetci rešpektovali čas. Koncert Green Day trval viac ako dve hodiny.

Vďaka svojej vytrvalosti sa dostali tam, kde sú teraz.

Robiť chyby je oveľa lepšie, než nerobiť nič. (Armstrong)

Marína VALENTÍKOVÁ

Foto: Saňa Strakúšeková

Arsenal fest 2013

stevan — Tue, 11 Jun 2013 09:47:27 +0000

Tretí v poradí Arsenal fest sa uskutoční 27. 28. a 29. júna 2013 v Kragujevci. Vystúpia mnohé známe domáce bandy.

Na Garden Stage v prvú noc vystúpi kapela Babe. Hviezdou Arsenal festu je legendárna kapela Smak a pred nimi na hlavnom javisku vystúpi kragujevská kapela Thimble.

V piatok sa predstavia novosadské kapely Ritam nereda, Pero Defformero a Grate, tiež skupiny Repetitor a Kragujevčania KBO! predtým ako na javisko vyjdú Bajaga a Instruktori.

V posledný večer na Arsenal feste sa prejavia najpopulárnejšie regionálne bandy Hladno pivo a Goblini. Večer ukončí belehradská skupina Repetitor. Na Garden Stage: Popečitelji, kruševskí reggae-majstri Zaa a kultové pop-zloženie Eva Braun.

Vstupenky na tretí Arsenal fest si možno kúpiť prostredníctvom siete Event.

Dodatočné informácie si možno pozrieť na webovej stránke:

http://arsenalfest.rs/

j. s.

Film: Beyond the Hills

stevan — Wed, 05 Jun 2013 13:36:34 +0000

Alina (Cristina Flutur) a Voichita (Cosmina Stratan) sú kamarátky, ktoré strávili detstvo spolu v sirotinci. Keď vyrástli, životné cesty sa im rozišli skrze neznesiteľnú chudobu v Rumunsku. Pokým Alina emigrovala do Nemecka, kde pracuje ako čašníčka, Voichita sa venovala pravoslávnej viere a vstúpila do izolovaného kláštora v moldavských horách. Po čase Alina je späť a chce si Voichitu vziať spolu so sebou do Nemecka. Jasné je, že medzi týmito dvomi ženami jestvuje komplexný psychologický vzťah.

V kláštore prijímajú Alinu, kým si Voichita nevybaví potrebné dokumenty na emigráciu, ale ukáže sa, že Alina je vážne porušená. V kláštore začínajú tušiť, že Alina je možno posadnutá, lebo sa rúha, znevažuje cirkev a útočí na kňaza. Jej stav sa časom zhoršuje a nakoniec ju musia pripútať na drevenú dosku, aby ju znemožnili ublížiť si. Alinu čaká exorcizmus…

Film Beyond the Hills je inšpirovaný dokumentárnym románom Tatiany Niculescu Branovej; ide o mierne a dôkladné štúdium života v súčasnom Rumunsku a v pravoslávnom kláštore v moldavských brehoch. Pokým niektorí autori by pri tejto pravdivej udalosti hľadali príležitosť na exploatáciu a bulvárny senzacionalizmus, režisér Cristian Mungiu (jeho ďalšie diela sú Tales from the Golden Age a 4 Months, 3 Weeks and 2 Days) v tomto dvaapolhodinovom filme ponúka výborne spracované postavy a mnohovravné kontemplatívne scény o láske, viere a o existencii Boha a diabla, ktoré sú desivo skutočné.

Okrem toho, že Fluturová a Stratanová získali cenu za najlepší herecký výkon, na festivale v Cannes Mungiu získal aj cenu za scenár.

Cristian Mungiu je jedným z predstaviteľov tzv. Rumunskej novej vlny – spolu s autormi, ako sú Cristi Puiu (The Death of Mr. Lăzărescu), Cătălin Mitulescu (The Way I Spent the End of the World), Corneliu Porumboiu (12:08 East of Bucharest), Cristian Nemescu (California Dreamin’) a Radu Muntean (The Paper Will be Blue). Filmy týchto autorov charakterizuje spracovanie udalostí z rumunskej tranzície, sparťanský a minimalistický štýl kinematografie, ako aj dobrá dávka čierneho humoru v protiklade s chmúrnym ovzduším života v chudobnej a kriminalizovanej spoločnosti.

Janko TAKÁČ

Info-svet: Virtualizácia

stevan — Wed, 05 Jun 2013 13:33:02 +0000

VirtualBox

Virtualizácia je jedným zo spôsobov ako používať viaceré operačné systémy na jednom počítači. Tieto spôsoby sme už rozoberali v príspevku Viac operačných systémov na jednom počítači…

V tomto príspevku sa však budeme podrobnejšie zaoberať samou virtualizáciou z praktickejšieho hľadiska. Aby sme mohli začať, potrebujeme nejaký program, ktorý nám umožní simuláciu nejakého skutočného počítača, ktorý potom virtuálny operačný systém bude vidieť ako skutočný stroj. Takých programov je viac, najznámejšie sú Oracle VM VirtualBox (bezplatný), Microsoft Virtual PC (bezplatný), VMWare Workstation (predajný) a Player (bezplatný).

Po inštalácii jedného z týchto programov môžeme začať s vytváraním virtuálneho stroja. Princíp je pri všetkých programoch pre virtualizáciu rovnaký. Najprv si treba vybrať operačný systém, ktorý chceme inštalovať na virtuálny stroj a kapacitu pamäte a pevného disku, ktorú chceme prideliť danému virtuálnemu stroju. Keď skončíme s týmto, stačí ešte nakonfigurovať také veci, ako sú podpora zvuku a USB a potom môže inštalácia začať.

Inštalácia operačného systému sa vykonáva na podobný spôsob ako na skutočnom počítači, s niekoľkými menšími rozdielmi. Samotný proces inštalácie je identický, ale keď sa s inštaláciou skončí, netreba doinštalovať ovládače ako na skutočných počítačoch, ale balíky dodané výrobcom programu pre virtualizáciu (každý výrobca ich nazýva inak – VMWare Tools, VirtualBox Additions atď.). Tieto balíky obsahujú všetky ovládače potrebné nielen na správnu funkčnosť virtuálnych strojov, ale aj na špeciálne funkcie ako nevšimnuteľné prehadzovanie kurzora medzi skutočným a virtuálnym operačným systémom.

VMWare Workstation

Hlavná výhoda virtuálnych strojov je v tom, že možno inštalovať viacero operačných systémov, pričom tento počet nie je nijako ohraničený, iba kapacitou pamäte a pevného disku a výkonom procesora skutočného počítača. Tiež je zaujímavé, že keď človek vlastní dostatočne výkonný počítač, tak je možné aj spúšťať všetky tieto operačné systémy naraz, čím je umožnené napríklad testovať vplyv zaťaženosti počítača na výkonnosť niektorých programov. Toto tiež urýchľuje operácie, keď je nevyhnutné konfigurovať nejaké veci vo všetkých inštalovaných virtuálnych strojoch, napríklad aktualizácia tých balíkov s ovládačmi.

Nevýhody sú zase najviditeľnejšie, keď používame virtuálne stroje na starších počítačoch, zvlášť tých, ktoré nepodporujú hardvérovú virtualizáciu (toto je technológia, ktorá umožňuje procesoru, aby „vedel“, že spravuje virtuálny stroj a tomu sa prispôsobil, čo zväčšuje výkonnosť týchto strojov). V tom prípade je operačný systém inštalovaný na virtuálnom stroji viditeľne pomalší ako na skutočnom počítači s podobnými špecifikáciami a v prípade, že ten starší počítač má málo RAM pamäte, možno zabudnúť na používanie viacero virtuálnych strojov v rovnakom čase. Na druhej strane, ak je kapacita pevného disku malá, možno zabudnúť aj na samotnú konfiguráciu viacerých virtuálnych strojov, lebo by sa jednoducho nevmestili. Ešte jedna možná nevýhoda virtualizácie je v tom, že je potrebné kúpiť licenciu pre každý operačný systém inštalovaný vo virtuálnom stroji, ale toto neplatí pre všetky operačné systémy (napríklad Linux, ktorého distribúcie sú zvyčajne zadarmo) a keď aj platí, často sa dá obísť na rôzne spôsoby (napríklad skúškové verzie a podobne).

Napriek všetkým výhodám a nevýhodám, virtualizácia sa každým rokom vyvíja a inovuje a už teraz je v takom stave, že inštalovať operačný systém na virtuálny stroj môže takmer každý. O niekoľko rokov budú aj teraz existujúce nevýhody prekonané a budeme mať ešte viac možností, ako využiť viac operačných systémov inštalovaných týmto spôsobom na jeden počítač.

Filip FILIP

Knihy: Howard Sounes – Biografia Charlesa Bukowského

stevan — Wed, 05 Jun 2013 13:11:43 +0000

Ako napísať biografiu autora, ktorý takmer celé svoje dielo napísal v podobe spovede, čerpajúc zo svojho života?

Henry Charles Bukowski (1920 – 1994) bol jedným z najvýznamnejších amerických spisovateľov 20. storočia. Aj keby podľa všetkého mal byť časťou tzv. generácie bítnikov (spolu s Jackom Kerouacom, ktorý bol len o dva roky mladší), Bukowski sa častejšie kladie do súvislosti s autormi, akými boli Louis-Ferdinand Céline (Voyage au bout de la nuit), J. D. Salinger (Kto chytá v žite), Ernest Hemingway (Slnko aj vychádza), John Fante (Spýtaj sa prachu) a Henry Miller (Obratník raka).

Bukowski bol narodený v Nemecku a jeho rodina sa presťahovala do Spojených štátov amerických, keď mal len dva roky. Jeho detstvo a mladosť boli márnené veľkou ekonomickou krízou v medzivojnovom období, a potom aj druhou svetovou vojnou. Okrem toho, jeho nešťastiu prispel aj hrozný prípad vyrážok – akien (Acne vulgaris), ktoré mu zanechali jazvy na tvári a z neho urobili mladíka odlúčeného od spoločnosti. Preto Bukowski veľmi veľa času trávil osamotený – v knihovni alebo doma – s knihami.

Po odchode z rodičovského domu skúsil mnohé otrocké práce, najdlhšie bol však poštárom. Napriek všetkému neustále sa snažil písať, svoje básne a poviedky zasielal do redakcií časopisov po celých Spojených štátoch. Nemal veľa úspechov a veľmi dlho bol len osamelým a nešťastným alkoholikom.

Tak to bolo až po koniec jeho tridsiatych, keď si roku 1959 konečne Bukowského všimli vydavatelia ochotní venovať sa jeho dekadentnej tvorbe. Prvé jeho knihy boli zbierky básní a poviedok, ale Bukowski sa stal svetoznámym až keď začal písať romány. Prvý román Post Office mu vyšiel roku 1971 a zároveň označil jeho vyslobodenie sa a koniec kariéry úbohého poštára. Bukowski napísal tisícky básní, stovky poviedok a šesť románov – nakoniec z toho vyšlo viac ako šesťdesiat kníh. V jeho próze a poézii sa kladie dôraz na obyčajný život chudobných Američanov. Fascinovaný bol smoliarmi a stroskotancami, písal o každodennej pracovnej drine, nekonečnom reťazci pracovných miest a krčiem plných šľapiek a alkoholikov, čiže neúspešných ľudí, ktorých stretával a s ktorými sa rozdeľoval o život a miesto za šenkom.

Kniha Howarda Sounesa je opravdivým drahokamom pre všetkých fanúšikov Charlesa Bukowského. Tento dôkladný životopis v srbskom preklade má 266 strán a bohatý je na množstvo fotografií – niektoré z nich tu možno vidieť po prvýkrát. Ako zvláštny prídavok nám Sounes podáva aj pramene údajov, po ktoré prišiel vo svojom výskume spisovateľovho života. Je tu vybraná aj Bukowského bibliografia, zoznam filmov, audiovydaní, ako aj iných kníh o Bukowskom.

Všetci tí, ktorí si aspoň trochu vážia Bukowského a americkú literatúru 20. storočia, nemali by prehliadnuť túto knihu.

(Vydavateľstvo LOM, 2012)

Janko TAKÁČ

Film: Life of Pi

stevan — Wed, 05 Jun 2013 12:58:44 +0000

K filmom o stroskotancoch sa človek často ťažko priberá, lebo sa vždy obáva, čo môže byť náplň dvojhodinového filmu o jednom človekovi na loďke alebo pustom ostrove a že by ho to neuspalo. Podobne tak sa dospelý človek ťažko priberie pozerať nejaký film o vzťahu mladého chlapca alebo dievčaťa s nejakým zvieratkom, lebo to považuje za detský alebo rodinný film, ktorý sa pozerá tak povedzme na Vianoce. Práve z tých dôvodov aj mne dlhšie trvalo, kým som sa dostala k filmu o chlapcovi, ktorý takmer rok strávi v člne s bengálskym tigrom, a musím sa priznať, že som bola veľmi príjemne prekvapená.

Dospelého Pi Patela (Irrfan Khan) navštívi spisovateľ (Rafe Spall), ktorý sa dopočul, že Pi prežil príbeh, ktorý mu navráti vieru v Boha. V jeho príbehu sa najprv dozvedáme o jeho mene a živote s rodinou, ktorá vlastnila zoologickú záhradu, ale predovšetkým o tom, ako tento chlapec spoznal náboženstvo. Napriek varovaniu jeho neveriaceho otca, že ten, čo verí vo všetko, postupne nebude veriť v nič, Pi je veriaci nielen hinduista, ale aj kresťan, moslim a dokonca aj judaista. Keď sa Pi dostane do tínedžerských rokov (Suraj Sharma), jeho otec sa rozhodne, že sa s rodinou a zvieratami zo záhrady odsťahujú do Kanady. Na ceste však vzniknú problémy a ich loď stroskoce. Pi jediný prežije nehodu a ocitne sa spolu s ešte niekoľkými zvieratami – zebrou, orangutanom, hyenou a tigrom – na záchrannom člne. Po určitej dobe na člne zostáva len Pi a bengálsky tiger Richard Parker. Okrem toho, že si musí zachovať zdravý rozum, zabezpečiť pitnú vodu a jedlo pre seba, Pi sa teda ešte stará o zviera a hlavne musí dávať pozor na to, aby sa z neho nestala tigrova večera.

Celý príbeh filmu, či už tá časť o detstve alebo neskorší dej na mori, nesie magické prvky. Rozprávanie a spôsob, ako je film natočený a niektoré príbehy sú natoľko rozprávkové, že človek niekedy očakáva, že aj samotné zvieratá začnú v jednom momente rozprávať. Ale práve vzťah Piho a Richarda Parkera, na rozdiel od iných (povedzme reálnejších) filmov, kde je téma vzťah človek – zviera, zostáva tu viac vierohodným a tiger si stále zachováva svoju podstatu divej zveri, čo je vlastne jedným z príjemných prekvapení filmu.

Režisér Ang Lee je známy nielen v Číne, ale aj v celom svete. Ako režisér si pred ôsmimi rokmi odniesol Oscara za film Skrotená hora (v anglickom preklade Brokeback Mountain), ale asi sa pre celosvetových divákov najviac zviditeľnil filmom Tiger a drak (v anglickom preklade Crouching Tiger, Hidden Dragon), ktorý si odniesol štyri Oscary, medziiným ako najlepší zahraničný film. V tom filme výborne a vizuálne veľmi zaujímavo podal rozprávku o láske, a vo filme Life of Pi rozprávanie magického príbehu posunul ešte ďalej.

Tento film láka v prvom rade vizuálnym spracovaním, ktoré je naozaj majstrovské a práve na tom bola postavená aj reklama filmu. Zvieratá (a väčšina prírody vôbec) sú digitálne, vytvorené počítačmi, čo vo väčšine záberov filmu vôbec nie je poznať. Za to treba pochváliť hlavne spoločnosť Rhythm & Hues Studios (R&H), ktorá pracovala na filmoch, akými sú The Hunger Games, Narnia či X-men a v tomto filme ukazuje, že sa technologicky posunula ešte o krok ďalej, treba však spomenúť, že na vizuálnych efektoch pracovalo ešte ďalších asi desať spoločností. Film hýri farbami a nádherné zábery Claudia Mirandy a hudba Michaela Danna len viac doplňujú magické ovzdušie. Film bol natáčaný ako 3D – aj keď osobne 3D filmy nemám rada a musím priznať, že ani tento som v 3D nevidela, zdá sa mi, že toto by mohol byť jeden z asi 3 – 4 filmov, ktoré by sa vyplatilo v tomto formáte vidieť (i keď si nemyslím, že 2D ubralo na dobrom zážitku). Avšak na rozdiel od niektorých filmov, ktoré sľubujú neuveriteľný vizuálny zážitok, tento je dobrý nielen ako „exotika”, ale ako regulárny film. Má pekne stavaný dej, stále udržuje pozornosť (aj napriek tomu, že polovicu filmu sa pozeráme len na snahy stroskotanca prežiť), má pekne vykreslené postavy a dokonca aj hlbší význam či odkaz, ktorý nie je len tak prvoplánovo hodený pred divákov. I keď sa aj tu nájdu niektorí, čo hovoria, že ten odkaz je jednoduchší než je tomu v knihe, ktorá Davidovi Mageemu slúžila ako podklad na scenár.

Keď sa objavili prvé upútavky na film, v tlači bolo možné prečítať aj prvé skeptické očakávania a medziiným hodne ľudí predpokladalo, že film bude komerčne (a kvalitatívne) málo úspešný, podobne ako niektoré iné diela, ktoré si hodne zakladali na vizuálnych novinkách. Jedným z hlavných predpokladov neúspechu bolo, že i keď meno Ang Lee vzbudzuje rešpekt, vo filme nie sú divákom z Európy a Ameriky dostatočne známe mená, ktoré by ich prilákali do kín. Dospelý Pi – Irrfan Khan si síce zahral v niektorých nám známych filmoch, ako je Slumdog Millionaire a aj v tomto filme si dobre poradil so svojou rolou, ale jeho mladšiu verziu hral 17-ročný Suraj Sharma, pre ktorého toto bol debut. Napriek jeho nedostatku skúsenosti, režisérovi sa podarilo z tohto chlapca dostať výborný výkon, pre ktorý Suraj získal pochvaly takmer od všetkých kritikov a nominácie na niektoré ceny označované ako pre nové vychádzajúce hviezdy.

Napriek spomínanej začiatočnej skepse (a možno práve kvôli nej), film prekvapil kritikov, v kinách si našiel početné obecenstvo, zniekoľkonásobil svoj rozpočet a vyhral nejednu cenu.

Na začiatku sa nám film predstavuje ako príbeh, ktorý vráti vieru v Boha. Nie nejakého presne určeného určitým náboženstvom, ale skôr vieru ako takú, vieru v niečo pekné, vieru v to, hocičomu sme už verili, aj keby to bol len zdravý rozum. V každom prípade, vráti vieru v to, že aj napriek využitiu neskúsených hercov, nie veľmi lákajúcej téme pre divákov a moderným technológiám, ktoré sa väčšinou nájdu vo sci-fi filmoch, je stále možné nakrútiť výborný film pre širokú generáciu divákov s rozdielnym vkusom.

Stanislava SLÁDEČEKOVÁ

Film: Berberian Sound Studio

stevan — Wed, 05 Jun 2013 12:44:37 +0000

Druhý film britského režiséra Petra Stricklanda Berberian Sound Studio sa začiatkom roka našiel v mnohých Top 10 rebríčkoch za rok 2012. Ide o ešte jedno zo súčasných eurόpskych neo-giallo diel a perfektne nadväzuje na filmy, ako sú Amer (Hélène Cattet a Bruno Forzani, Francúzsko 2009), Livide (Julien Maury a Alexandre Bustillo, Francúzsko 2011) a Masks (Andreas Marschall, Nemecko 2011).

Sú sedemdesiate roky 20. storočia a anglický zvukár Gilderoy (Toby Jones) dostal angažmán v Taliansku, v Ríme, kde má pracovať na zvukovej postprodukcii filmu The Equestrian Vortex. Vítajú ho podráždený producent Francesco (Cosimo Fusco) a nepriaznivý režisér Santini (Antonio Mancino). Aj keď mu ho predstavujú ako umelecké a autorské dielo, The Equestrian Vortex je násilný giallo film a zvukové štúdio Berberian, v ktorom Gilderoy má pracovať, je malé mizerné miesto, ktoré poskytuje elektronickú hudbu, zvukové efekty a dabing dialógov pre podobne morbídne diela.

Po celé dni zatvorený v štúdiu a ponorený do práce s nahrávaním výkrikov, démonických hlukov, zvukov sekania, krájania a odierania, nešikovný Gilderoy – okrem toho, že je osamelý (všetci vôkol neho ho ignorujú a hovoria po taliansky) a túži po domove (jeho Dorking je bohatý na prírodu a úplne odlišný od temného štúdia, v ktorom akoby bol zajatý) – je čoraz viac psychotický a paranoický a na konci dožije aj úplné duševné zrútenie.

Berberian Sound Studio je tzv. meta-film. Strickland nám neukáže nič konkrétne, vo filme nevidíme viac ako malú hŕstku hercov a len dve-tri prostredia. Všetko, čo pohýna dej, sú zvuky a hmatateľne hrozivé ovzdušie štúdia. Temný a často nepriezračný, tento film nás niekedy aj úmyselne necháva zmätenými (dokonca vlastne nevidíme ani jednu scénu z filmu The Equestrian Vortex). Ide tu o film o filme, o filmovej postprodukcii (fanúšikovia kinematografie budú mať skutočný pôžitok, pozerajúc, ako sa kedysi, v dobe analógovej techniky, nahrávali zvukové efekty) a o zložitom postupe vytvárania jedného filmového diela. Všetko to prispieva k úspechu tohto jedinečného diela a faktu, že vskutku ide o jeden z najvyspelejších filmov minulého roku.

Janko TAKÁČ

Rozlety – máj 2013

stevan — Wed, 05 Jun 2013 12:38:17 +0000

Hoďte ma do rieky

Ja viac plávať nebudem

Zoberte mi myšlienky

Nech sa so slnkom rozídem

Nech zmiznú všetky rozdiely

Ktoré svietia v tejto tme

Zaduste moje omyly

Ako radosti a moje sny

Sľubujem, sledovať budem

Všetky smery pre ideálnu normu

Tichosť bude keď zahudiem

Zohnem aj hlavu k veľkému tomu

Nech sa zmyjú moje hriechy

Možno to bude len dlhý sen

Hoďte ma do rieky

Ja viac plávať nebudem

Vlastimír Ithil Povolný

Padina

Útek

Večer padá,

červená sa obloha,

to nahnevané slnce

uteká od človeka

jak človek od smrti.

No utiecť mu nemôže,

i keď to veľmi chce.

Ráno opäť spolu sú,

slnce na oblohe

a človek na pohrebe.

Ivana Faďošová

Selenča

Príde aj mne žltá minútka,

prídu aj mne sivé dni.

Niekedy toniem ako brod z papiera

na rozbúrenom mori.

Moja naivita a dôverčivosť

nikdy neprejdú bez povšimnutia a trestu.

Pocity tkané tenkými niťami,

miliónkrát potrhanými a znovu spletenými,

sú v tieto dni voľnejšie.

Nitky zapletené z bolesti a šťastia,

z pravdy a klamu…

Mýlia ma veľmi,

nútia ma otočiť sa do neznáma,

na úzky útes, kde sa rozprestiera

najhlbšia priepasť života

so zdrojom krvavých sĺz.

Rozmýšľam, koniec sa blíži, vidím,

ale strach, ten nemám.

Veď celého života som sa kúpala v rieke sĺz,

ani nevediac, kde sa jej zdroj nachádza.

Viem, začína sa nový cyklus,

s niečím novým a neznámym

a zase starým, a tak dobre známym…

Vesna Hudecová

Padina

Môj „bič” a ja

Hovoria o nás, že sme

veľmi dobrý pár,

ale my to nie sme,

sme iba priatelia.

Deň neprejde bez nášho hádania

a niekedy sa nerozprávame dňami,

ale vždy zakončíme spolu,

a to je už za nami.

Nie sme ako typickí naši vrstovníci,

nepotrebujeme cigarety a alkohol.

Meníme ich rožkami a Guaranou,

voľný čas trávime prechádzkou.

Smejeme sa bez dôvodu

a rozprávame naším spôsobom.

Jeme bez prestátia, stále vystrájame,

veď čaro priateľstva je v tom.

Tatiana Krížová

Selenča

Stredná zdravotnícka škola 7. apríla v Novom Sade

Pre teba

Odpusť mi, láska, ak som ťa urazil,

keď o teba nikdy nebojoval som.

Odpusť mi, že som sa do teba zamiloval náhodou

a nebol som schopný postaviť ťa na tvoj trón.

Raz, po ukončení školských hodín,

opýtala si sa ma, či som ťa aspoň trochu miloval.

Ja… odpovedal som krátko, áno,

a v srdci som tajil pravdu časov minulých.

Ty si mňa nemilovala úprimne, to viem,

aj ďalej neviem, prečo stále za tebou žasnem.

Iba jedno ťa prosím,

neobviňuj zo všetkého iba mňa,

lebo aj bez toho

horkosť lásky v srdci svojom hrdo nosím,

a potešenia niet, niet nikde nikoho.

Teraz by sa rada rozprávala so mnou,

ale pre mňa láska je viac ako hra,

veď Boh lásku ľuďom daroval,

nie aby bolela, ale srdcia šťastím rozohriala.

Preto každý zodpovednosť voči láske má,

aby len s vyvolenou osobou si ju užíval.

Brane Nikolić

ZŠ T. G. Masaryka v Jánošíku

Ľudia ako spoluhlásky

V mojom mladom veku,

životom poučená

teraz viem,

že je pravda, keď poviem:

všetci ľudia sú aj tvrdí, aj mäkkí,

práve ako spoluhlásky

a každý z nich potrebuje od A do Ž z lásky.

Dragana Privratská

ZŠ T. G. Masaryka v Jánošíku

Nádej posledná umiera

Napíšem to posledný raz pre teba,

a potom už ozaj musíme ísť.

Bol si jediná správna vec v mojom živote

a teraz sa na teba už sotva pozerám.

Ale vždy, keď ťa uzriem, vidím šťastie,

šťastie, ktoré kedysi bolo moje,

a potom mi padlo do vody.

Tie krásne hnedé oči… Ach, čo by som všetko dala,

aby sa pozerali na mňa ako vtedy

s láskou, s nádejou, že všetko bude dobre…

Tie teplé ruky, čo ma objímali a odohnali mi muky.

V srdci jak by som mala rozospievané vtáky,

ktoré sa tešia na dochádzajúce leto.

Hrali sa, spievali, netušili o zime.

A teraz… Je chladno, vtáky zmizli.

Zostali spustnuté stromy, ktoré túžia po speve,

tej melódii, ktorá privolávala slnko.

Chýba niečo. Cítim sa neúplná.

Láska, kde zmizla? Kam sa podela?

Viem, že ju máš v sebe. Viem, že ju cítiš.

A viem, že ju skrývaš.

Ľahšie je tak, nechceš cítiť bôľ.

Chápem. Nie som však taká.

Ukážem to, neskrývam.

Bolí, ale nebojím sa.

Niekedy si žiadam byť čím menšou.

Možno tak bude aj tento nepochopiteľný bôľ menší.

Chcem zmiznúť, stratiť sa, ďaleko.

Ale zase, spomeniem si na tie vtáky.

Príde znovu jar, leto.

A čo ak sa vrátia práve na to isté miesto?

Zostáva iba nádej.

A samým tým zostávam ja.

Tina Bokorová

Padina

Rozlety – apríl 2013

stevan — Wed, 05 Jun 2013 12:33:04 +0000

Š.

Objímam sa s dymom v tom dome
kde ľudia sedia na strome
pijú život a lásku
hľadajú východisko

v pokosenej jarnej tráve

a filozofii vlastnej duše
Chcem si zapáliť cigaretu,
počujem oheň a v tom momente

nikotínom umýva sa
dvadsať duší stratenej generácie
Je to láska
Vy a ja
Preto hovorím, že Descartes nemal
pravdu
konám, teda som
nie myšlienky, skutky sú cieľom
teda, táto báseň je o Vás
lebo Vy konáte, kvôli Vám
ja konám
a spolu Sme
Možno číslom sa staneme
ale vieme, že v tom dome
okrem starca a rukou
v tme, jestvovali
sme aj my
Možno v dyme a v alkohole
ale prežili sme
v tom dome
v našom Dome

Aranea

Kysáč

Krv

Prúdila mnou, prúdila mnou
Prúdila, prúdila…
Dala som lásku do každej krvinky
Srdce, SRDCE
je väčšie, je sväté, sväté
Všetci plesali, bolesť necítili
Bolesť – dáva mi najavo, že žijem
cítim ju ako prechodný stav
Fáza.
Ako keď štepím ružu…
Vie o tom, že ju bolí,
No vie aj to, že bude krajšia…
Ako raketa.
Odhodiť a zostať jadrom vo výšinách
žiť život ako krv, ktorá prúdi.
Nič nie je isté, ani už rovnaké.
Svietili dúhy na uličných stĺpoch.
Jeden strom a moje oko boľavé.
Vy traja.
Ona ako matka.
On ako kamoš.
On tretí, aj kamoš aj frajer – mlčal.
Triasol sa a bál sa o život.
Paralyzoval svoje srdce.
Chcela som ísť domov.
Nie domov, ale Domov.
No, priviedla som ho sem.
So mnou, žije.
Mám v krvi Morské panny.
Moje telo je darom.
Moje telo je časťou esencie.
Vyššieho Ja.
Všetko zobudila vo mne.
KRV.

Adora Naiad

Kysáč

Vidíme sa… asi

Tá noc ma zmenila.

Mám odvahy to povedať.

Vedela som, že tvojmu úsmevu

nebudem môcť odolať.

Vedel si, že som slabá na teba,

vidno mi bolo v očiach.

Sladko mi pomyslieť si

na tie pohľady v nociach.

Tvoj hlas mi

v hlave vracia film,

ťažko tratiť hlavu ešte stále

a pred tebou to kryť.

Vieš, že dotyk tvojej dlane

mi minulosť krášli?

Myslím o tebe,

a vidíme sa… asi.

Tatiana Krížová

Selenča

Stredná zdravotnícka škola 7. apríla v Novom Sade

Zamilovaný

Zamiloval som sa, len sa to stalo…

Len tak, znenazdajky

a srdce mi len pre teba hralo.

Pohľady sa nám stretli,

hneď som si ťa všimol.

Povedala si mi vtedy,

že som ti jediný.

Uveril som, že iba so mnou

cestou života kráčať chceš.

Myslel som si,

že hovoríš to, čo cítiš a srdcom vieš.

Stalo sa po krátkom čase,

že som z mesta odišiel

a… stratil som ťa

skôr, než som ti do srdca vošiel.

Po čase vrátil som sa k tebe, ale vtedy

po prvý raz videl som ťa s ním

a musel som už svojim očiam uveriť.

Vydýchol som si, aj keď viem,

že cítiš ako mi srdce plače.

Dnes iba chodím ulicou sám,

tam, kde som sníval,

že sa budem s tebou prechádzať.

Teraz, keď je po všetkom

a mne je jedno…

Uznať musím, že ťa milovať navždy

… už neskúsim.

Pre mňa si mohla byť jediná,

keby tvoja láska nedostala krídla.

Odišla si bez pozdravu

a mne na srdci spôsobila

iba hlbokú ranu.

Brane Nikolić

ZŠ T. G. Masaryka v Jánošíku

Chcem ťa navždy pre seba mať

Tak, ako zrána vidieť vychádzať slnko,
na tebe možno vidieť radosť a smiech.
Tak ako vidno zamračený oblak,
na tebe možno vidieť smútok a plač.
Keď vidieť ako slnko zachádza,
a mesiačik ako vychádza,
tak na tebe vidieť oheň a žiarlivosť,
lebo však premýšľaš a veľmi trápiš sa,
prečo to tak muselo byť.
A keď sa zjaví búrka, v tebe vládne veľký hnev,
a hlas, ktorý by s celou silou kričal:
Milujem ťa, veď vieš.
Poznám každý tvoj cit,
každý tvoj smiech,
každý tvoj dotyk,
a blbosti tiež!
Mám ťa rada, aj keď to tak muselo byť.
Tak nemaj viac trápenie, stať sa tak malo,
bola to minulosť, ktorá už dávno je preč.
Pre teba som tu vždy,
ochotná pomôcť v každej ťažkej chvíli.
Veď bol si tu tiež pri mne,
keď cítila som túžbu,
ktorú si vždy odohnal preč.
Keď príde tá chvíľa, že budem ti niečo
povedať mať,
budú to slová:
Chcem ťa navždy pre seba mať!

Sandra Grňová

Pivnica

Gymnázium Jána Kollára v Báčskom Petrovci

Je to veľduch

Poď so mnou, ty moja milovaná bytosť,

poď vkročiť so mnou do mojich snov!

Poď so mnou, ak nemáš z toho strach,

poď so mnou, veď sa ma nemáš čo báť.

Chytáš ma za ruku, či marí sa mi?

Veď poď, poďže bližšie, milovaný.

Neboj sa, dôveruj mi,

len k tvári bližšie pristúp mi!

Pozri sa do mojich zamilovaných očí,

nuž ony pravdu hovoria ti.

Vži sa s nimi do môjho sveta,

veď ty budeš sen nasledujúceho leta.

Nie, nepovedz mi, že lásku cítim iba ja,

lebo zostanem sklamaná.

Pozri si ma ešte raz, veľduch môj,

veď ti ja nespôsobím bôľ.

Pozeráš sa a vravíš si: pravdu ona mala!

A ja ti len prikývnem, že som doma sama.

Preto príď pre mňa a prejdeme sa,

za ruky držať budeme sa.

Možno dostanem bozk,

ale aj ty; tak mi je dosť.

Lebo s tebou byť,

všetci by mali sniť.

Ale všetko to zmizne, keď ráno vstanem,

pomyslím si na teba a v tej chvíli spadnem.

V skutočnosti ma nepoznáš,

ale v sne mi ruku podáš.

Martina Benková

Gymnázium Jána Kollára v Báčskom Petrovci