Keby niekto zostavoval kuchárku o tom, ako natočiť úspešný film, určite by napísal, že v prvom rade musíme mať dobrý príbeh, zaujímavé zvraty a postavy, musíme sa vedieť pohrať s vizuálnym podaním, dať tomu napätie, trochu humoru a dobrí, známi a pekní herci to nemôžu nikdy pokaziť. Medzitým, často sa pridržiavame receptu a aj tak z toho nevypadne sľubovaná hostina.
V Los Angeles sa roku 1949 najvplyvnejšou osobou stáva mafián Mickey Cohen (Sean Penn), ktorý už nielenže eliminuje všetkých svedkov jeho zločinov, ale má na svojej výplatnej páske prakticky všetky policajné úrady a súdy. Keďže sa jeho moc stále zväčšuje a zákon si nevie dať rady, policajný veliteľ Bill Parker (Nick Nolte) dáva medzi štyrmi očami pokyn vojenskému veteránovi a veľkému Cohenovmu odporcovi, poručíkovi Johnovi O’Mareovi (Josh Brolin), aby zničil Cohenovu operáciu, zaútočil na jeho biznis a vyhnal ho z L. A. aj keby mal použiť nelegálne prostriedky. O’Mareovej tehotnej manželke sa toto najprv nepozdáva, lebo sa bojí, čoho je všetko obávaný gangster schopný, ale nakoniec manželovi pomáha zostaviť skupinku policajtov, ktorí sú ochotní postaviť sa proti Cohenovi. V skupine, ktorá seba nazýva gangster squad, medziinými sa nachádza aj mladý Jerry Wooters (Ryan Gosling), ktorý si celkom náhodou už predtým začal aférku s Cohenovou priateľkou Grace Faraday (Emma Stone). Skupinka šiestich policajtov začína Cohenovi komplikovať život, ničiť jeho podniky a zisky, čo, pravdaže, neprejde bez gangstrovej odpovede.
Gangsterky sú špecifickým filmovým žánrom a pri nich divák vie, ako postavy majú byť oblečené, všetci musia fajčiť, nesmie chýbať femme fatale v červených šatách, prestrelky z tommy gunov a honičky na autách. Vieme, že policajti sú tí dobrí, aj keď používajú nelegálne postupy. Toto preslávilo tento žáner už v období filmu noir a aj v 80. a 90. rokoch minulého storočia bolo natočené niekoľko filmov, ktoré tieto postupy veľmi efektne využili a zvečnili. Preto neprekvapuje, že keď sa objaví nejaký film, ktorý sa tvári ako klasická gangsterka, prakticky to už stačí, aby sa dobre predal. Posledné roky však diváci zostávajú sklamaní. I keď sa hádam každý rok objaví niečo, čo by si nárokovalo patriť do tohto žánru, máločo sa čo i len priblíži sláve (a kvalite) starších filmov. Tohto roku sa zdalo (teda aspoň podľa reklám), že film Gangster Squad by tento fakt mohol napraviť.
Námet na film, v ktorom skupinka policajtov používa nezákonné postupy pre všeobecné dobro občanov, kde členovia skupinky ešte majú ďalší príbeh (chlap z rodiny, vojenský veterán, policajt, ktorý zostal v minulosti, policajt, čo má aféru s gangstrovou priateľkou a podobne) sa zdá ako výhra, lebo tam niet čo pokaziť. V námete je však toľko menších príbehov, ktorými možno dokresliť postavy, že jeho tvorcov to celkom zmýlilo a nedokreslili ani jeden. Postavy sú tak povrchne zobrazené, že divák o nich vie minimálne, a nie je šanca, aby sa s nimi stotožňoval a aby mu záležalo na tom, čo sa s tou postavou vo filme stáva. Všetko o nich akoby bolo podané v zmysle: „Sú tu základné údaje o postavách, tí dvaja sa majú radi, tí dvaja spolu nevychádzajú atď. a vy diváci si domyslíte o čo vlastne ide, ako sa oni vyrovnajú s danou situáciou a prečo robia to, čo robia.” Žiaľ, toto sa v súčasných filmoch stáva dosť často, ibaže pri niektorých filmoch môžeme ich tvorcom „pozrieť cez prsty”, pokým pri niektorých, ako je aj tento, človek sa neustále pýta: Prečo?
Film síce obsahuje všetky vyššie uvedené prvky, ktoré sú nevyhnutné pre tento žáner, ale nefunguje to ako celok. Podobne tak dialógy využívajú slovník, ktorý by bol v tom čase aktuálny, sú často vtipné, ale zase vynútia nejaký ten úsmev a koniec, človek na to hneď zabudne. Vo filme je vlastne dosť vtipných scén, ktoré ma niekedy prinútili zamyslieť sa nad tým, či vlastne ide o vážny film, alebo len komické podanie pocty tomuto žánru. Niektoré postupy pôsobia až prehnane a ešte k tomu keď viete, že film režíroval Ruben Fleischer, ktorý natočil Zombieland a 30 Minutes or Less, zdá sa celkom možné, že ide len o poctu žánru. Ale na druhej strane film nie je dostatočne šibnutý ako Zombieland aby fungoval čo i len ako paródia. A k tomu, že jeho tvorcovia počítali s vážnym filmom, nasvedčujú veľmi vážne upútavky, ktoré fakt obsahujú najlepšie scény (v lepšom kontexte než je to v samom filme) a všeobecné múdrosti v dialógoch, ktoré by filmu akože mali dávať hlbší zmysel.
Vizuálne sa s tým jeho tvorcovia dosť pohrali a z tejto strany to vypadá celkom dobre, i keď tiež niekedy až vtipne. Humoru vo filme naozaj nechýba a to je asi jeho najväčšou prednosťou, spolu s dobre urobenými akčnými scénami (ako sú prestrelky).
Ako je v úvode spomenuté, dobrí a známi herci filmu neuškodia a len ho pomôžu lepšie predať. V tomto filme známe mená rozhodne nechýbali, i keď pochybujem, že si väčšina k svojmu životopisu pridá toto ako jeden z ich najlepších výkonov. Sean Penn síce niekedy musí až prehrávať, ale predsa je jeho výkon najpútavejší a robí z postavy Mickeyho Cohena jedinú postavu, o ktorú má divák aký-taký záujem. Ryan Gosling a Emma Stone si už spolu zahrali v romantickej komédii Crazy Stupid Love, ale z tej chémie, čo bola medzi nimi v tom filme, si do Gangster Squad nič nepriniesli. Dokonca sa zdá, že celá ich linka a obsadenie bolo len preto, aby ako mladí a pekní herci lákali do kín. Ostatní herci buď neukázali nejaké veľmi dobré výkony alebo jednoducho za tých asi 100 minút nemali medzi všetkými ostatnými postavami dostatok času, aby sa prejavili.
Napriek spomínaným nedostatkom, film v kinách pochodil ešte relatívne dobre, t. j. hrubý zárobok je vyšší než jeho rozpočet. U divákov sa medzitým dočkal dosť negatívneho ohlasu a ani u kritikov nepochodil veľa lepšie. Väčšinou sa mu vytýka práve to, že neupúta a človek na neho zabudne po desiatich minútach. Pravda, film mal nevýhodu v tom, že všetci od neho očakávali nový The Untouchables a porovnávajú ho s klasikami tohto žánru, ktorým sa vôbec máloktorý novší film vyrovná.
Každopádne na film sa dá pozerať ak od neho neočakávate veľa. To, že film má všetky prvky, ktoré by mali dať vznik výborného filmu, a predsa sa stretá s negatívnym ohlasom, len potvrdzuje fakt, že aj naďalej nám divákom nestačí, aby to len vizuálne vypadalo dobre – stále je najdôležitejšie, ako nám ten príbeh niekto vyrozpráva.
Stanislava SLÁDEČEKOVÁ