Meno Woody Allen určite pozná každý skutočný filmový fanúšik. I keď sa 70. a 80. roky minulého storočia uvádzajú ako zlatá éra tohto režiséra / spisovateľa / herca, ide o filmára, ktorý i za posledných dvadsať rokov pravidelne každý rok režíruje jeden film. Pán Allen je hlavne známy svojimi typickými neurotickými postavami a filmami z New Yorku, ale v poslednej dobe sa rozhodol natáčať filmy v rôznych európskych mestách. Vlani to bol Paríž, tohto roku zase Rím. Napriek zmene prostredia, zostáva však verný svojim typickým postavám, surrealistickým prvkom, absurdnému humoru – všetkému tomu, čím sa jeho filmy vyznačujú, a prečo nás lákajú do kín.
Film sleduje príbehy viacerých ľudí, ktorí sa nikdy nestretnú a jediné, čo ich spája, je Večné mesto – Rím. Veľkú časť filmu zaberá romantický príbeh amerického študenta architektúry Jacka (Jesse Eisenberg), ktorý žije v Ríme so svojou partnerkou Sally (Greta Gerwing). Jedného dňa k nim príde na návštevu Sallyna kamarátka Monica (Ellen Page). Je to trochu neurotická, veľmi príťažlivá herečka, do ktorej sa hneď zamiluje každý chlap a vďaka jej pseudo-intelektuálnemu vystúpeniu ani Jack nie je výnimkou. Druhý romantický príbeh filmu sleduje taliansky mladomanželský pár, ktorý z rurálneho prostredia prichádza do Ríma s nádejou, že si nájdu lepšie zamestnanie, ale po tom, ako manželka Milly (Alessandra Mastronardi) zablúdi v meste, celý deň strávia od seba v situáciách, ktoré sú pre nich veľmi netypické – s prostitútkou Annou (Penelope Cruz) či obľúbeným filmovým hercom.
Keďže ide o romantickú komédiu, týmto príbehom je venovaná značná časť filmu, ale okrem toho sú tu aj dva príbehy menej romantické s absurdnejším humorom, ale (pre Allena typicky) aj s väčšou dávkou pesimizmu. Jedným z nich je príbeh Leopolda (Roberto Benigni), priemerného obyvateľa tohto mesta, ktorý vždy všetkým solí rozum so svojimi názormi. Jedného dňa sa z neho bez príčiny stane celebrita a odrazu nielenže je stále obkolesený fotografmi a neustále sa ho niekto pýta na celkom banálne veci, (napríklad čo ráno jedol), ale postupuje v práci a stáva sa príťažlivejší pre ženy. I keď mu toto už začína liezť na nervy, keď jeho sláva zhasne tak náhle, ako sa objavila, uvedomuje si, že by radšej bol otrávená celebrita než otrávený obyčajný chlapík. I keď je tento príbeh absurdný, predsa sa pánovi Allenovi podarilo ho ešte tromfnúť príbehom, ktorý začína celkom nevinne ako romantická zápletka medzi Hayley (Allison Pill) a Michelangelom (Flavio Parenti). To sa rýchlo mení, keď do Ríma prídu spoznať nového snúbenca a jeho rodinu Hayleyni rodičia Jerry a Phillys (Woody Allen a Judy Davis). Jerry je avantgardný operný režisér na dôchodku, ktorý zistí, že jeho budúci svat má veľký talent na operný spev. Problém je ale v tom, že dokáže perfektne spievať iba v sprche. Jerry, ktorý dôchodok asociuje so smrťou, ktorej sa príšerne bojí, je odhodlaný urobiť všetko, aby sa vrátil do práce, a preto do klasickej talianskej opere zakomponuje sprchu a nahovorí svojho svata, aby v nej vystupoval.
Woody Allen je jedným z režisérov, pre ktorého je príznačné, že vo svojich filmoch hrá hlavnú alebo aspoň veľmi výraznú postavu. Posledné roky však jeho fanúšikovia smútili nad tým, že sa hraniu vyhýba, i keď sa vo filmoch zjavovali postavy, s ktorými by Allena väčšina jeho pravidelných divákov hneď asociovala. Tentoraz si vo filme zahral pre neho veľmi typickú postavu neurotika so zvláštnym humorom, ale v scenári sa objavila aj jeho mladšia, trochu optimistickejšia verzia – Jack, ktorého stvárnil Jesse Eisenberg. Hoci Eisenberg na Allena ešte odkazuje svojím rýchlym štýlom hovoru, predsa do svojej postavy prináša niečo nové a celkovo s Ellen Page tvoria veľmi zaujímavé dueto a pridávajú na kvalite ich časti príbehu. Celkovo herecky je film veľmi dobre obsadený, sú tu samé známe mená americkej, ale aj talianskej kinematografie. Zaujímavý bol najmä výber Roberta Benigniho, ktorý je vynikajúcim talianskym hercom, ale ktorý sa v posledných 15 rokov takmer vôbec nezjavoval vo filmoch (spájané s udalosťami mimo strieborného plátna).
Napriek tomu, že sa vo filme prepletá niekoľko navzájom celkom nezávislých dejov, ktoré dokonca ani nemajú rovnaké časové rozpätie (niektoré príbehy sa odohrajú v jeden deň, kým iných dej vlastne trvá niekoľko mesiacov), film ako celok funguje. Ako som spomenula, tieto príbehy spája mesto Rím, ale je pre nich príznačný do určitej miery aj fantastický prvok. Podobne ako vo filme Midnight in Paris (o ktorom sme písali vo Vzlete č. 9/2011), fantastický prvok je len prostriedok, ktorý režisér využíva na rozprávanie deja a nemá pre dej až taký veľký význam. Divák niektoré situácie dokonca môže považovať za prijateľné aj bez toho, aby v nich videl nejaký skrytý spôsob rozprávania. Či je tomu tak vo všetkých príbehoch a o čo vlastne ide, o tom by sa dalo diskutovať najmä v prípade postáv Eisenberga a Baldwina, kde niekto zastáva názor, že Eisenberg je spomienkou Baldwina, iný práve že Baldwin je podvedomím Eisenberga. Ale ako hovorí sám Woody Allen, nič netreba analyzovať do veľkej hĺbky, lebo niekedy je strom len strom bez komplikovaných symbolík.
Celkovo ide o veľmi peknú romantickú komédiu, ktorá mala pomerne dobrý komerčný úspech a u kritikov získala i pozitívne i negatívne body. Jednou z najväčších chýb, ktoré všetci filmu vytýkajú, je v princípe to, že je to nie Midnight in Paris, predchádzajúca Allenova romantická komédia. Áno, film v Ríme je iný než ten v Paríži, i keď sa snaží zachovať si rovnakú atmosféru. I keď je scenár filmu zaujímavý, herecké výkony sú dobré a ako celok vypadá dobre a funguje, hoci sa aj tu nájdu (ako v každom filme) nejaké chyby. Jednou z nich by mohla byť tá, že niektoré príbehy sú zaujímavejšie ako iné a mohli by byť viac rozpracované, niektoré postavy by sme chceli vidieť viac a herci by sa mohli viac prejaviť, ale na druhej strane nemožno povedať, že by niečo vo filme bolo nedopovedané. Ďalšia vec by mohla byť tá, že veľkú úlohu – jednu z hlavných postáv – vo filme vlastne hrá samotné mesto Rím a niekto by mohol vytýkať, že sú na plátne iba turisticky zaujímavé miesta a nie opravdivý Rím. To by však osobám, ktoré v Ríme nikdy neboli, určite nemalo prekážať. Áno, film je asi menej zapamätateľný než Midnight in Paris (čo dokazuje aj nateraz menší komerčný úspech), ale na druhej strane Midnight in Paris je označovaný ako najlepší Allenov film za posledných možno aj viac ako 10 rokov. Preto je síce pochopiteľné, že sme sa zase tešili na niečo ešte lepšie, ale na druhej strane nie je ľahké predchádzajúci film tromfnúť. A predsa To Rome with Love je aj lepší ako veľa iných Allenových filmov.
Ako zaujímavosť k filmu možno uviesť, že jeho meno bolo menené dvakrát predtým ako sa dostal do kín. Pôvodný názov The Bop Decameron bol zmenený na Nero Fiddled, a potom – napriek tomu, že režisér / scenárista s tým nebol nadšený – bol film premenovaný na To Rome with Love. Dôvodom k tomu bolo, že nie v každom edukačnom systéme sa ľudia učia o Nerónovi či Boccacciovi, tieto názvy im teda nič nehovorili a neboli pre nich lákavé. Názov To Rome with Love dobre zhrňuje dej filmu, a preto naláka divákov, ktorí si chcú pozrieť peknú, menej tradičnú romantickú komédiu s typickými rysmi Allenovských filmov.
Stanislava SLÁDEČEKOVÁ