Prvého septembra na káblovej televízii Viasat History bola premiéra dokumentárneho filmu Partisan film. Ide o populárny pohľad na jeden dnes už trochu zabudnutý, ale predsa aj ďalej príliš originálny a autentický juhoslovanský fenomén – partizánsky film. Viasat History je jednou z najznámejších a najkvalitnejších televíznych staníc, a toto je prvýkrát, že jedna takáto veľká svetová televízia prejavila záujem o partizánsky film.
Až do konca 80. rokov u nás nebolo ulice a školského dvora, na ktorom sa nehrali detské hry „na partizánov a Nemcov” a po rozpad SFRJ nebolo kinosály, v ktorej sa steny a sedadlá netriasli od hluku krvavého a zúrivého boja z partizánskeho filmu premietaného na plátne. Partizánsky film bol teda film o partizánoch, komunistickom antifašistickom hnutí v druhej svetovej vojne a okupovanej Juhoslávii. So svojou chmúrnou – ale idealisticky optimistickou – epikou a špecifickou hrdinskou mytológiou bol možno najúspešnejším produktom populárnej masovej kultúry socialistickej Juhoslávie.
Partizánsky film bol politicky vhodný film, jeho produkciu podporovalo aj štátne vedenie – čiže Komunistická strana v čele s J. B. Titom, ako aj vojsko ako fundamentálny element bývaleho štátu a dokonca aj všetky hospodárske inštitúcie vtedajšieho socializmu a samosprávy pracujúcich. Rozpočty boli ohromné a jedine pre partizánsky film si domáci režiséri mohli pred kameru povolať Orsona Wellesa, Franca Nera, Richarda Burtona a Irenu Papas, jedine pre partizánsky film hudbu písal Mikis Teodorakis, scenáre písal Sergei Bondarchuk a plagát namaľoval Pablo Picasso…
Partizánsky film a jeho autori stále mali podporu, pretože nový štát – multinacionálny, ideologicko-špecifický a geopoliticky nezúčastnený, ale predsa socialistický – a jeho vojnou devastovaná spoločnosť potrebovali rozvoj jednej úplne novej mytológie, novej etiky, nových dejín a novej kultúry. Zlaté obdobie partizánskeho filmu trvalo od začiatku 60. rokov – keď vynikajú filmy, ako sú napr. Kozara, Boj na Neretve a Sutjeska – až po začiatok 80. rokov a záverečné filmy tohto žánra, ako boli napr. Veľký transport a Igmanský marš.
Kvalitatívna zmena a prechod od idealizovanej epiky ku žánrovému filmu sa stala v 70. rokoch s príchodom autorov, ako bol Harudin Krvavac. Vznikli diela, ktoré sa menej zaoberali ideológiou a glorifikáciou partizánskeho hnutia, a zjavujú sa kultové filmy s dôrazom na charakter postáv a príliš westernizovanou (podľa filmového žánru western) zápletkou v štýle men-on-a-mission – svojráznymi pop-fenoménmi sa stali Valter bráni Sarajevo, Diverzanti, Most, Partizánska letka… Partizánsky film sa postupne dostáva aj do krajín bývalého Východného bloku, ako aj do Číny. Pred stroskotaním SFRJ partizánsky film sa stáva najznámejšou „ochrannou značkou” krajiny.
Dnes – dvadsať rokov po rozpade SFRJ – prichádza do svojráznej reevaluácii partizánskeho filmu. Tak kritici a autori, ktorí nenávideli ideologickosť a socialistickú konzervatívnosť partizánskeho filmu, teraz chvália tento typ kinematografie, herecké výkony a pozoruhodné úspechy na svetovej úrovni. V tomto dokumentárnom filme hovoria aj účastníci filmovej produkcie, ale aj kritici a historici. Máme tu autorov Veljka Bulajića, Srđana Karanovića a Emira Kusturicu, ako aj známych hercov Velimira Batu Živojinovića, Milenu Dravić, Ljubišu Samardžića a Nedu Arnerić. Ako kritici sú Dinko Tucaković a Slobodan Šijan, tiež hudobníci Nenad Janković (Dr. Nele Karajlić), Davor Sučić (Sejo Sexon), Zoran Simjanović a Saša Lošić, a sú tu aj historici, – napr. Predrag Marković. Znamená, téma je všestranne spracovaná.
Ako taký Partizánsky film predstavuje – najmä pre mladých – výborný úvod do tematiky jedného dnes už trochu zabudnutého fenoménu. Napriek tomu, že nepodal mnoho majstrovských diel a z dnešnej perspektívy je ideologicky zastaraný, partizánsky film zostáva fascinujúcim fenoménom masovej kultúry jednej dávno zosnulej spoločnosti a jej v krvi stroskotanej krajiny…
Janko TAKÁČ