Recenzia: Bob Dylan – Tempest

28. decembra 2012 | Komentár

Bob Dylan a jeho hudba trvajú už tak dlho, že ich počúval aj váš otec, váš starký a možno aj váš pradedo. Prvá pieseň na aktuálnom albume – džezová Duquesne Whistle – začína ako niečo z gramofónu Thomasa Edisona, ale sú to len prvé takty, pieseň zrazu stúpa a z nej sa stáva mohutný hit pre súčasné rozhlasové vlny. K tejto piesni je nahratý aj výborný videoklip, v ktorom sa Dylan ako urbánny surovec so svojou bandou prechádza ulicami New Yorku, kde sa komické ľúbostné príbehy striedajú s obrazmi násilia. Hlas sedemdesiatročného Dylana nikdy nebol chrapľavejší, ale mu výber hudobných štýlov na platni – blues, folk rock, džez – úplne vyhovuje.

Najkrajšou piesňou na albume je Soon After Midnight. V nej Dylan vyjadruje svoju fascináciu ženou, ktorú miluje a ktorú by chcel pre seba: I’m in no great hurry / I’m not afraid of your fury / I’ve faced stronger walls than yours – sú to verše, ktoré by v kontexte milovania a túžby mohol odspievať ešte len jeden Leonard Cohen. Melancholickú náladu nakrátko prerušuje Narrow Way, tvrdý Chicago-bluesový kus v štýle Muddyho Watersa. Ďalšia pieseň Long and Wasted Years hovorí o beznádejnosti zatúlaných a vysídlených, nálada sa mení v neznesiteľne horkej Pay in Blood, nasleduje Scarlet Town a 9-minútová balada vraždy Tin Angel. Hudba Muddyho Watersa vplývala aj na skladbu Early Roman Kings (toto je takmer spracovaná verzia Watersovej piesne Mannish Boy). Album zatvárajú 14-minútový hudobný epos Tempest o katastrofe lode Titanic, ako aj záverečná balada o Johnovi Lennonovi Roll on John.

Boba Dylana nikdy nie je neskoro začať počúvať – prečo by ste nezačali práve s Tempest… Ak nič iné, je toto perfektný album pre blížiace sa sviatky. Užite si to!

(Vydavateľstvo Columbia, 2012)

Janko TAKÁČ

Share Button

Značky: ,

Kategória: Hudba, Top

Pridajte komentár

Top