Nedeľa
To bola tá jar
s mokrým nebom
a teplou zemou
Hriala telo, kým neustále
chladila dušu
Ľudia by sa mali zobúdzať
a cítiť tie kvety na strome
ale, to sa nestalo
Bolo takých, ktorí sa snažili
ten prach zamiesť
Lenže ten prach nebol
na asfalte v strede osady,
ale v myšlienkach občanov
Zvony volali svoje ovečky,
ktoré slepo odchádzali
za zvukom spasenia
Veď dvere do Raja
sa otvárajú svätým slovom
Boli to stratené, zaprášené
ovečky, čo nedovolili
ani jednej jari očistiť
im chodník, po ktorom
sa všetky každodenne
pohybovali.
Aranea
Kysáč
*
Čakanie na…
Počúvala som tichosť a pozerala na dvere
Počúvala som tichosť, ale tú,
ktorá sa nachádzala za zvukom
hodín, automobilov a zvukom
vlastného dýchania
Napísala som tri básne na papier
Stál vedľa popolničky, v ktorej
pribúdalo stále viac dofajčených cigariet
Potom som počula zvuk
chladničky a počítača
Ďakujem – povedala som
a celou silou chcela objať
tú elektrinu, ktorá sa práve vrátila.
Aranea
Kysáč
*
Zajatá v sieti pavúka,
hodená do ťažkých okov života,
bez cieľa a mysle
blúdim chladným vesmírom
s ťarchou celého sveta.
Cestujem donekonečna,
do tmy, bez možnosti vrátiť sa späť.
Neviem, kto som, neviem, kde som
a neviem, prečo ta idem.
Viem len to, že sa späť vrátiť nemôžem…
A možno ani nechcem… Kto by to vedel…
Možno je nekonečnosť lepšia než život,
možno je tam lepšie, bez ľudí a osudu.
Bez bolesti a trápenia,
len ľadové univerzum,
kde sa srdce v ľad zmení,
kde sa city stratia,
kde sa existencia končí.
Vesna Hudecová
Padina
*
Očarený krásou
Keď zhasnú sviece a mesiac osvieti tvoju tvár,
vtedy pocítim niečo zvláštne, niečo ako blesk.
Ten pocit, akoby ma tisíce sĺnk ohrialo,
akoby do mňa vošlo niečo nevysvetliteľné.
Cítim, ako sa na mojej tvári pomaly niečo hýbe.
Akoby sa pohlo z môjho srdca a ako malým perom
maľovalo taký malý, takmer neviditeľný úsmev.
Moje telo sa nehýbe tak, ako ja chcem, ale akoby
nejakým svojím spôsobom, mne doteraz neznámym.
Moje srdce akoby sa nachádzalo v Afrike,
vydáva divné, doteraz mne neznáme rytmy.
Tvoja tvár ako keby nebola z týchto priestorov.
Krásne modré oči, akoby z nich vykúkalo celé nebo,
keď sa pozerám do nich, akoby videl celý svet.
Tá tvoja pleť je taká žiarivá, akoby bola namaľovaná,
tie nádherné červené krásne pery, akoby zo živej lávy.
Cítim, ako ma nohy zrádzajú, akoby prepadli do zeme.
Nemôžem sa hnúť a čo je ešte horšie, ani rozmýšľať.
Bože, hovorím v sebe, ako keby som bol očarovaný,
akoby ma neviditeľná sila ťahala bližšie k tebe.
Nemôžem odolať tomuto pokušeniu,
mám sily v sebe, ale cítim, že mi to nestačí.
Ty sa neprestajne pozeráš na mňa
a tvoje pery akoby mi posielali nejaké znamenie.
Tvoj prekrásny úsmev mi hovorí, že sa ti páčim,
ale nemám silu povedať ti ani jedno jediné slovko.
Mám pocit, akoby som bol malým dieťaťom,
ktoré dostalo vytúženú hračku
a od radosti nevie, kam sa ma podieť.
Akoby som bol nemý, stojím tu práve pri tebe
a pozerám sa do tvojich nádherných očí, ktoré ma hypnotizujú.
Chcel by som ti povedať toľko toho, ale nemôžem,
nemôžem vysloviť to prvé slovko, akoby mi pery boli zapečatené.
Mám pocit, akoby už niekoľko hodín uplynulo
odvtedy, ako som v tomto nemocnom stave,
každá sekunda je ako hodina a hodina ako jeden deň.
Nejako priberám silu, aby som vyslovil to prvé slovko
a pomaly je to tu, už to bude, vyslovím ho…
A zrazu ako blesk z neba na mojich perách sa našli tvoje pery.
Ten bozk akoby mi dal silu celého sveta
a moje ústa už nikdy nebudú nemé.
Z. K. Bimbo
Kovačica
*