Rozlety – jún 2013

25. júna 2013 | Komentár

 

Nedeľa

 

To bola tá jar

s mokrým nebom

a teplou zemou

Hriala telo, kým neustále

chladila dušu

Ľudia by sa mali zobúdzať

a cítiť tie kvety na strome

ale, to sa nestalo

Bolo takých, ktorí sa snažili

ten prach zamiesť

Lenže ten prach nebol

na asfalte v strede osady,

ale v myšlienkach občanov

Zvony volali svoje ovečky,

ktoré slepo odchádzali

za zvukom spasenia

Veď dvere do Raja

sa otvárajú svätým slovom

Boli to stratené, zaprášené

ovečky, čo nedovolili

ani jednej jari očistiť

im chodník, po ktorom

sa všetky každodenne

pohybovali.

 

Aranea

Kysáč

*

 

Čakanie na…

 

Počúvala som tichosť a pozerala na dvere

Počúvala som tichosť, ale tú,

ktorá sa nachádzala za zvukom

hodín, automobilov a zvukom

vlastného dýchania

Napísala som tri básne na papier

Stál vedľa popolničky, v ktorej

pribúdalo stále viac dofajčených cigariet

Potom som počula zvuk

chladničky a počítača

Ďakujem – povedala som

a celou silou chcela objať

tú elektrinu, ktorá sa práve vrátila.

 

Aranea

Kysáč

*

 

Zajatá v sieti pavúka,

hodená do ťažkých okov života,

bez cieľa a mysle

blúdim chladným vesmírom

s ťarchou celého sveta.

Cestujem donekonečna,

do tmy, bez možnosti vrátiť sa späť.

Neviem, kto som, neviem, kde som

a neviem, prečo ta idem.

Viem len to, že sa späť vrátiť nemôžem…

A možno ani nechcem… Kto by to vedel…

Možno je nekonečnosť lepšia než život,

možno je tam lepšie, bez ľudí a osudu.

Bez bolesti a trápenia,

len ľadové univerzum,

kde sa srdce v ľad zmení,

kde sa city stratia,

kde sa existencia končí.

 

Vesna Hudecová

Padina

*

 

Očarený krásou

 

Keď zhasnú sviece a mesiac osvieti tvoju tvár,

vtedy pocítim niečo zvláštne, niečo ako blesk.

Ten pocit, akoby ma tisíce sĺnk ohrialo,

akoby do mňa vošlo niečo nevysvetliteľné.

Cítim, ako sa na mojej tvári pomaly niečo hýbe.

Akoby sa pohlo z môjho srdca a ako malým perom

maľovalo taký malý, takmer neviditeľný úsmev.

Moje telo sa nehýbe tak, ako ja chcem, ale akoby

nejakým svojím spôsobom, mne doteraz neznámym.

Moje srdce akoby sa nachádzalo v Afrike,

vydáva divné, doteraz mne neznáme rytmy.

Tvoja tvár ako keby nebola z týchto priestorov.

Krásne modré oči, akoby z nich vykúkalo celé nebo,

keď sa pozerám do nich, akoby videl celý svet.

Tá tvoja pleť je taká žiarivá, akoby bola namaľovaná,

tie nádherné červené krásne pery, akoby zo živej lávy.

Cítim, ako ma nohy zrádzajú, akoby prepadli do zeme.

Nemôžem sa hnúť a čo je ešte horšie, ani rozmýšľať.

Bože, hovorím v sebe, ako keby som bol očarovaný,

akoby ma neviditeľná sila ťahala bližšie k tebe.

Nemôžem odolať tomuto pokušeniu,

mám sily v sebe, ale cítim, že mi to nestačí.

Ty sa neprestajne pozeráš na mňa

a tvoje pery akoby mi posielali nejaké znamenie.

Tvoj prekrásny úsmev mi hovorí, že sa ti páčim,

ale nemám silu povedať ti ani jedno jediné slovko.

Mám pocit, akoby som bol malým dieťaťom,

ktoré dostalo vytúženú hračku

a od radosti nevie, kam sa ma podieť.

Akoby som bol nemý, stojím tu práve pri tebe

a pozerám sa do tvojich nádherných očí, ktoré ma hypnotizujú.

Chcel by som ti povedať toľko toho, ale nemôžem,

nemôžem vysloviť to prvé slovko,  akoby mi pery boli zapečatené.

Mám pocit, akoby už niekoľko hodín uplynulo

odvtedy, ako som v tomto nemocnom stave,

každá sekunda je ako hodina a hodina ako jeden deň.

Nejako priberám silu, aby som vyslovil to prvé slovko

a pomaly je to tu, už to bude, vyslovím ho…

A zrazu ako blesk z neba na mojich perách sa našli tvoje pery.

Ten bozk akoby mi dal silu celého sveta

a moje ústa už nikdy nebudú nemé.

 

Z. K. Bimbo

Kovačica

*

 

Share Button

Značky:

Kategória: Rozlety

Pridajte komentár

Top