Rozlety – máj 2013

5. júna 2013 | Komentár

 

Hoďte ma do rieky

Ja viac plávať nebudem

Zoberte mi myšlienky

Nech sa so slnkom rozídem

 

Nech zmiznú všetky rozdiely

Ktoré svietia v tejto tme

Zaduste moje omyly

Ako radosti a moje sny

 

Sľubujem, sledovať budem

Všetky smery pre ideálnu normu

Tichosť bude keď zahudiem

Zohnem aj hlavu k veľkému tomu

 

Nech sa zmyjú moje hriechy

Možno to bude len dlhý sen

Hoďte ma do rieky

Ja viac plávať nebudem

 

Vlastimír Ithil Povolný

Padina

*

 

Útek

 

Večer padá,

červená sa obloha,

to nahnevané slnce

uteká od človeka

jak človek od smrti.

 

No utiecť mu nemôže,

i keď to veľmi chce.

 

Ráno opäť spolu sú,

slnce na oblohe

a človek na pohrebe.

 

Ivana Faďošová

Selenča

*

 

Príde aj mne žltá minútka,

prídu aj mne sivé dni.

Niekedy toniem ako brod z papiera

na rozbúrenom mori.

Moja naivita a dôverčivosť

nikdy neprejdú bez povšimnutia a trestu.

Pocity tkané tenkými niťami,

miliónkrát potrhanými a znovu spletenými,

sú v tieto dni voľnejšie.

Nitky zapletené z bolesti a šťastia,

z pravdy a klamu…

Mýlia ma veľmi,

nútia ma otočiť sa do neznáma,

na úzky útes, kde sa rozprestiera

najhlbšia priepasť života

so zdrojom krvavých sĺz.

Rozmýšľam, koniec sa blíži, vidím,

ale strach, ten nemám.

Veď celého života som sa kúpala v rieke sĺz,

ani nevediac, kde sa jej zdroj nachádza.

Viem, začína sa nový cyklus,

s niečím novým a neznámym

a zase starým, a tak dobre známym…

 

Vesna Hudecová

Padina

*

 

Môj bič” a ja

 

Hovoria o nás, že sme

veľmi dobrý pár,

ale my to nie sme,

sme iba priatelia.

 

Deň neprejde bez nášho hádania

a niekedy sa nerozprávame dňami,

ale vždy zakončíme spolu,

a to je už za nami.

 

Nie sme ako typickí naši vrstovníci,

nepotrebujeme cigarety a alkohol.

Meníme ich rožkami a Guaranou,

voľný čas trávime prechádzkou.

 

Smejeme sa bez dôvodu

a rozprávame naším spôsobom.

Jeme bez prestátia, stále vystrájame,

veď čaro priateľstva je v tom.

 

Tatiana Krížová

Selenča

Stredná zdravotnícka škola 7. apríla v Novom Sade

*

 

Pre teba

 

Odpusť mi, láska, ak som ťa urazil,

keď o teba nikdy nebojoval som.

Odpusť mi, že som sa do teba zamiloval náhodou

a nebol som schopný postaviť ťa na tvoj trón.

Raz, po ukončení školských hodín,

opýtala si sa ma, či som ťa aspoň trochu miloval.

Ja… odpovedal som krátko, áno,

a v srdci som tajil pravdu časov minulých.

Ty si mňa nemilovala úprimne, to viem,

aj ďalej neviem, prečo stále za tebou žasnem.

Iba jedno ťa prosím,

neobviňuj zo všetkého iba mňa,

lebo aj bez toho

horkosť lásky v srdci svojom hrdo nosím,

a potešenia niet, niet nikde nikoho.

Teraz by sa rada rozprávala so mnou,

ale pre mňa láska je viac ako hra,

veď Boh lásku ľuďom daroval,

nie aby bolela, ale srdcia šťastím rozohriala.

Preto každý zodpovednosť voči láske má,

aby len s vyvolenou osobou si ju užíval.

 

Brane Nikolić

ZŠ T. G. Masaryka v Jánošíku

*

 

Ľudia ako spoluhlásky

 

V mojom mladom veku,

životom poučená

teraz viem,

že je pravda, keď poviem:

všetci ľudia sú aj tvrdí, aj mäkkí,

práve ako spoluhlásky

a každý z nich potrebuje od A do Ž z lásky.

 

Dragana Privratská 

ZŠ T. G. Masaryka v Jánošíku

*

 

Nádej posledná umiera

 

Napíšem to posledný raz pre teba,

a potom už ozaj musíme ísť.

Bol si jediná správna vec v mojom živote

a teraz sa na teba už sotva pozerám.

Ale vždy, keď ťa uzriem, vidím šťastie,

šťastie, ktoré kedysi bolo moje,

a potom mi padlo do vody.

Tie krásne hnedé oči… Ach, čo by som všetko dala,

aby sa pozerali na mňa ako vtedy

s láskou, s nádejou, že všetko bude dobre…

Tie teplé ruky, čo ma objímali a odohnali mi muky.

V srdci jak by som mala rozospievané vtáky,

ktoré sa tešia na dochádzajúce leto.

Hrali sa, spievali, netušili o zime.

A teraz… Je chladno, vtáky zmizli.

Zostali spustnuté stromy, ktoré túžia po speve,

tej melódii, ktorá privolávala slnko.

 

Chýba niečo. Cítim sa neúplná.

Láska, kde zmizla? Kam sa podela?

Viem, že ju máš v sebe. Viem, že ju cítiš.

A viem, že ju skrývaš.

Ľahšie je tak, nechceš cítiť bôľ.

Chápem. Nie som však taká.

Ukážem to, neskrývam.

Bolí, ale nebojím sa.

Niekedy si žiadam byť čím menšou.

Možno tak bude aj tento nepochopiteľný bôľ menší.

Chcem zmiznúť, stratiť sa, ďaleko.

Ale zase, spomeniem si na tie vtáky.

Príde znovu jar, leto.

A čo ak sa vrátia práve na to isté miesto?

Zostáva iba nádej.

A samým tým zostávam ja.

 

Tina Bokorová

Padina

*

 

Share Button

Značky:

Kategória: Rozlety

Pridajte komentár

Top