Ako?
Ako mám napísať túto báseň,
aby sa mi v mysli nevypísalo tvoje meno?
Komu ju mám venovať, ak nie tebe?
Kde ju mám odkázať, keď tvoje oči v nej nevidím,
ak tvojím menom neprivolávam nové verše?
Nech ma nie je.
Nech sa moje meno nevysloví, nech sa zabudne!
A nech všetko zmizne, nech sa potopí, zničí…
Ako zotrieť všetky dôkazy tvojho existovania
v mojom živote?
Ako na všetko zabudnúť, na tie tvoje oči?
Nedívaj sa na mňa!
Je lepšie, keď sa nedívaš.
Nech sa táto zem roztvorí a nech sa roztrhá tá čierna zástera!
Nech ma preklínajú a prenasledujú, že existujem!
Už mi závidia a neznášajú ma.
Ale… ako mám tvoje všetko zotrieť?
Ako pre teba neexistovať?
Povedz mi, ako!?
Jelena Kuzmićová
Belehrad
*
Falošný úsmev
Toto nie je ľahké pre mňa,
život bez teba nemá cieľa,
kráčať cestami reality je ako
volať ľudí bez mien!
Teším seba, že bude lepšie,
koho však týmto klamem?
Viem aj sama, že už nevidieť
zmysel tejto ľúbostnej rozprávky!
Odišiel princ na bielom koni,
princezná smutná rána dočkáva,
len aby jej neublížil,
vraj preto hneď aj odchádza!
Moje srdce popraskalo
na milióny kusov v okamihu,
vtedy, keď si povedal to,
odvtedy slzy z oka miznú!
Nebudem plakať,
emócie som od tej chvíle vypojila,
nemôžem sa však vzdať,
posledná slza lásku zmyla!
Ešte odvtedy zbieram
časti srdca zo zeme.
Chcem, aby srdce opäť lietalo,
ale ono to azda viac už nemieni!
Naučila som sa smiať,
hoci už nie si tu,
nič azda viac už nechýba
tomuto falošnému úsmevu!
Tatiana Krížová
Selenča
*
Naivná
A on sebe hovoril priateľ!
– pomyslela som si
s hlavou vo vankúši plnom sĺz,
akoby ho v Čiernom mori močila.
Plnom sĺz, lebo som bola naivná,
ako i Zuza bola – naivná.
Naivná preto, lebo som v lásku chcela veriť?
Preto, lebo som i ja tú radosť chcela zažiť?
Preto, lebo som aspoň na chvíľu v šťastie chcela veriť?
Preto, lebo som…
A teraz už nič! Smutné prázdno, temnota.
Po celé dni v hlave mi je iba jedno
jediné, jedno:
Prečo?
Otázka, ktorú si kladie snáď každý,
kto v šťastie veriť chcel…
Tak prečo?
Snáď je to osud?!
Katarína Labáthová
GJK
*
Je pusto, všade chladno, pravá mŕtvota.
Srdce samé, zachmúrené, akési zamyslené.
Voľný pohľad a zlomený pohyb.
Rada by som vzala farebnú ceruzku
a všetko by som vyfarbila do akejsi teplej farby…
Všetko by bolo inak – neskutočne.
Stromy by boli vždy zelené,
kvety vždy červené a nebo pestrofarebné.
Ľudia by boli inakší, dobromyseľní
a stále naladení.
Všade by bolo leto a bolo by veselo.
Srdce by nebolo zachmúrené a zamyslené,
ale naplnené radosťou,
a pohľad, ten by bol vždy nežný a úprimný.
Ale, žiaľ, skutočný život ceruzou vyfarbiť nemôžeme.
Môžeme ho však urobiť pestrejším
našimi skutkami a slovami.
Vesna Hudecová
Padina
*
Aj keď bôľ dušu pára…
Plač, krik, smútok, tma, čierna zem…
Všetko letí rýchlo, rýchlejšie, zastaviť sa nedá…
Zrazu všetko zastalo.
Všetko, čo bolo, už nie je tu.
Zmizol každý tón.
Zbledla, vzdýchla, vykríkla: „Koniec! Ako ďalej?”
Nemôže ujsť od tejto biedy, krízy, smútku…
Svetlosť! Kde je? Stratila sa…
Pokľakla na kolená, duša ubolená,
sklonila hlavu k zemi.
Zmizlo všetko to, čo jej dávalo zmysel.
Zostala len spomienka krásna,
ktorá bude navždy tu.
Ale pozri sa!
Tu je úsmev, tu je jej krása.
Tu je niečo, tu je niekto,
pre koho sa usmieva a ide ďalej…
Kvietok jeden, druhý, milión kvetiniek.
Je tu jedna tvár, jedna duša,
ktorá vstáva hore, dvíha svoj pohľad k výšinám.
Modré očká, ktoré sa pozerajú na svet,
ruky, ktoré usilovne pracujú
a hladkajú duše svojmu srdcu milé.
Sú tu pery, ktoré sa usmievajú,
dávajú nám síl a podpory.
Je to aj môj kúsok života, moja sila,
moje „všetko“, čo mám.
Moje, čo mám najviac na svete rada.
Ďakujem ti, že ťa mám.
Božena Širková
Padina