Rozlety – november 2011

29. júna 2012 | Komentár

 

 

Nadrealizmus

 

Nadrealizmus mám rád,

on vždy bol môj kamarát.

Neuctievam Rudolfa

ani jeho Uťaté ruky,

ani Vodné hodiny

ani Fénea či Bratislavu po vojne.

Hodiny piesočné,

áno, celkom sú slušné.

 

Ale prečo práve to?

Kde je hranica života?

A smrti? – píšem toto.

Píšem toto na hranici

literatúry a spracúvam

existencializmus –

ale sa znovu vraciam

na nadrealizmus

– alebo surrealizmus –

čitateľu ako chceš.

 

Toto nie je automatika

ako v rukách

ver mi – píšem toto v mukách,

počúvam o esencii života,

to je hlúpa robota.

Hovorím o existencii,

nuda, tratím vedomie,

hádam už aj zomrie

a nebude ma nudiť,

nesmiem mu to povedať

(že mám rád nadrealizmus),

lebo pôjdem na autobus

expresne a predčasne.

 

Znovu sa vraciam

k nadrealistickým prácam,

uvažujem o živote,

o smrti a robote.

Čo je vlastne podstata?

Či viem?

Kto mi odpovie?

 

Janko Róm

Stará Pazova

*

 

Vulkán

 

Tik – tak, tikatak,

hodiny bijú,

pieseň strieda pieseň,

a nebo,

nebo je

plné hviezd.

 

Predsa, zdá sa mi,

že niečo chýba.

Ty…

Chýbaš mi ty.

Otáčam sa

ako dáka vrtielka.

 

Tvoj úsmev,

tvoj hlas,

tvoj dotyk.

Je to naozaj

pri mne?

Snívam, alebo žijem?

 

Vo mne vybuchol

ohromný vulkán.

Telo sa tratí

a motýliky

ma švolia,

švitoria…

 

Uštipla som sa.

Je to sen alebo skutočnosť?

Sen októbrovej noci,

alebo si ty

naozaj tu, pri mne,

a ja v tvojom objatí.

 

Hlboko do snov som

načrela, lebo tam si

stále ty.

A ten vulkán,

ten raz do teba

skutočne zašplechne…

 

Božena Širková

Padina

*

 

Nie si mojou fantáziou

 

Otváram oči

a vidím ťa…

Zatvorím ich znovu,

a vo svojom náručí

máš ma.

Nežne mi na krk

svoje pery dávaš

a pomaly bozkávaš…

 

Otváram oči…

znovu vidím ťa,

zatvorím ich zase,

už za ruku držíš ma…

 

Tie tvoje hnedé očká

sladko sa na mňa pozerajú

a zo mňa už blázna majú…

 

Moja ruka už v tvojich vlasoch

zase sa hrá a vidím

pokoj ti nedá…

 

Skúšam to znova,

otváram oči

a vidím ťa…

 

Nie si mojou fantáziou,

ani mojím snom,

si mojím skutočným životom.

 

Ivana Faďošová

GJK

*

 

 

Keď na konci dňa zostanem sama

v izbe, kde sú skryté mnohé myšlienky,

odchádzam cestami tajomstiev – som rada,

zabúdam na všetko, snám sa vzdávam vtedy.

Keď po ukončenom dni zostanem sama

 

cestujem za tebou smelými nádejami.

Cítim vtedy dotyku tvojho prítomnosť

a svet sa mi zrazu stáva skutočnejší.

Uvedomujem si, prišiel čas pre smelosť.

Cestujem za tebou smelými nádejami,

 

v tom čase samôt mi neprekáža čakať

na moment v tvojom naručí, na oči,

ktoré napokon nebudú len tu v snách.

Moje srdce znovu o tom svedčí:

v tom čase samôt mi neprekáža čakať.

 

Ľúbim ťa tak, ako len teba ľúbiť viem,

keď si so mnou a vo chvíľach, keď si preč.

Nad ránom, keď pozerám sa na jaganie hviezd,

cítim: srdce tvoje trápi ten istý smäd.

Ľúbim ťa tak, ako len teba ľúbiť viem.

 

Saňa Strakúšeková

Kovačica

*

 

Život

 

Život je ako slnko,

ktoré sa každé ráno

znovu zrodí.

Život je ako dieťa,

prichádza na svet

a dostane sa do rúk

svojej matky, v jej objatí…

Život ti dá lásku,

môžeš si ju vziať,

ale aj nemusíš.

Život môže byť krásny,

ak si ho dobre nakreslíš.

 

Silvia Ďuríková

GJK

*

 

Usmiata

 

Nebo tíško plače,

iba pozerám a zbieram kvapky.

Tak, ako dážď zlieva sa v jedno,

tak aj moje srdce hľadá v tebe nedostatky.

Zober všetko, čo mám,

rozbi ma ako pohár plný vody.

Skús zrútiť ma na dno –

vstanem, a zase budem plná tvojej lásky.

Tvoje objatia považujem za nadzemské javy,

sú to najnebezpečnejšie sily.

Lebo raz, keď sa dostanem do tvojich rúk,

cesty von niet, ale aj tak, je mi to fuk.

Oči sú ti ako diamanty, stále neznáme,

pohľady vždy niekde stratené.

Viem, dnes je deň, keď si môj, si tu,

dnes môžeš ma vidieť usmiatu.

V tento deň konečne slnko vyjde na oblohu,

budeš ma vidieť takú,

aká som nebola dlhú dobu.

Úsmev mi bude stále väčší

a ty budeš tým, čo ma tak veľmi teší.

S tebou sa nebojím, som šťastná,

až kým sa nestane potopa.

Slzy mi očká zaplavia,

to iba sen som snívala.

Asi zostanem zbytočne usmiata,

lebo len tam som bola iba tvoja.

 

Maja Verešová   

GJK

*

 

Odvaha

 

Čakala som na tento

moment roky,

každý deň bolo najťažšie

pozrieť sa ti do očí.

A teraz si už tu,

ale ťa nemôžem pustiť dnu –

môžem, ale nepustím ťa.

Nechcem ťa pustiť do môjho srdca!

S inými sa pohrávať možno môžeš,

ale mňa sa nikdy viac nedotkneš!

Už  mám dosť ľudí,

ktorí sa so mnou pohrávajú,

nevedia, že to najviac bolí.

Získala som odvahu

povedať to hlasne,

mám nádej,

že ti je všetko jasné!

Ani si nepomysli

povedať mi,

že ti na mne záleží!!

 

Tatiana Krížová

Selenča

 

 

Share Button

Značky:

Kategória: Rozlety

Pridajte komentár

Top