Rozlety – október 2011

29. júna 2012 | Komentár

 

 

Keď zavejú iné vetry

(Zbohatlíci)

 

Kým pod slnkom plakali sucho tvrdé cesty

a horúce vetry kradli dusivý prach z’ zeme,

kým nechtami sme trhali z kolien suché chrasty

od otroctva, čo teraz smiešne znie mi,

 

boli sme kvietkami,

čo voňavo klamali seba a svet.

Bola tá vôňa niečo vtedy,

keď je nie teraz, keď ju niet?

 

Daždivý vzduch bol rozbehol sa ulicami.

To, čím sme boli, a to, čo bolo nami,

to rozfúkali vetry novými vôňami

nám sladkými, aj keď dýchali sme sami

 

– nie s inými žobrákmi, otrokmi;

a klamy,

čo dosiaľ smrdeli sme my

a oni sú nami!

 

Žijeme bez minulosti, dusila nás rokmi

prachovým slnkom; boli sme otrokmi

a teraz sme pánmi, s bielou minulosťou,

čo šliapala po očiach, keď bola prítomnosťou.

 

No smiech a prach dusia rozkašlané hrdlo,

keď minulosť sa zrumenie, a srdce, ktoré stvrdlo,

bodne ihlou z diamantu – prenikavo zvrieskne,

do lesklých, tmavých očí staré, suché prachy treskne.

 

Jarmila Hricová

Stará Pazova

*

 

Popol

 

Havran kráka a ja kráčam,

v’ vlastnej krvi ruky máčam,

k hrobu svojmu hrbatému,

prečo mám rád túto tému?

 

A o akej inej téme

’krem intímnej písať vieme?

Preto sa mi všetko hnusí,

vykonám to, čo sa musí:

 

Najprv ich a potom seba.

Hľadí na mňa Luna bledá,

len lká nad mojím osudom

a mi hrozí strašným súdom.

 

A ja sa desím nad ich bludom,

vzal bych život všetkým ľuďom.

’kolo mňa sú mŕtve mravy,

každý múdry to dnes vraví.

 

My však nič tu nezmôžeme,

hlupáci sú vo väčšine.

Luna s’ desí nad tou špatou,

hrozí hrôzou hrôzostrašnou.

 

Zničil by ich keby mohol,

spravil by som z nich len popol.

Potom aj na svoju hlavu

siahol by som bez rozvahu.

 

Janko Róm

Stará Pazova

*

 

Neznášam…

 

Neznášam tvoj dotyk,

ten pocit viny na mojom tele.

Neznášam obrazy, ktoré sú jasné

ako ten najnežnejší pocit:

tvoje bozky teplé,

tvoje ruky nežné,

tvoje srdce ohradené strachom.

Neznášam, že nie som tá,

s ktorou hviezdy budeš pozerať.

Neznášam, že nie som tá,

ktorej ruky budeš hladiť,

bozkami pery sladiť.

Neznášam, že som tá,

ktorá všetko o tebe bude vedieť,

ktorej tajomstvá prezradíš všetky.

Neznášam deň,

vtedy cítim ťa v každom kvete,

si žiarivé slnce, ktoré ma hreje.

Neznášam noc,

do mojich snov vždy prichádzaš,

si len v mojich mámivých predstavách.

 

Saňa Strakúšeková

Kovačica

*

 

Tam…

 

Lúč svetla

ničí mi lásku,

duša mi hrala

melódiu ťažkú.

 

Plakala som tíško,

k samote sa túlila,

odišiel si rýchlo,

na tŕnie som sa zranila.

 

Teraz spím,

navždy o tebe snívam.

Prosím hviezdy,

aby ma do neznáma odviedli.

 

Tam, kde sny budú ochrana.

Tam, kde dúha nebude len predstava.

Tam, kde láska nebude námaha.

Tam, kde každá duša bude milovaná.

 

Svetlana Gašková

Kysáč

*

 

Ruža

Sedí v tŕní a neplače, že prší

Je najkrajšia, aj keď sa suší

Pred tebou vždy bôľ prečuší

Je pekná a videla veľa duší

 

Tŕnistá, červená, žltá i ružová

Symbol lásky, smrti i života

Nosím ju na krku ako pripomienku

že život žiť ako ruža

je ušľachtilosť

Rara avis a

navždy zostane

tá najkrajšia

Ruža.

 

Ivana Vozárová

Kysáč

*

 

Najkrajší deň

 

V ten večer,

keď som ťa videla,

bola som taká šťastná,

ako nikdy dovtedy.

„Sny sa spĺňajú!“

to hovoria niektorí.

Po prvýkrát v živote

zdá sa, že v to verím.

 

Obávala som sa

teba milovať,

ale keď som ťa videla,

ten strach som stratila.

Tvoj úsmev

mi nohy podlomil,

ani opísať nemožno

ten zvláštny pocit.

 

Prekvapil ma

tvoj pohľad nežný, milý

a tvoje oči ma

nejako presvedčili,

že všetko bude dobre,

čokoľvek sa stane.

Potom som sa dotkla

tvojej dlane.

 

Pamätám sa,

celý večer si sa usmieval

a moje srdce bilo

silne a rýchlo.

Tak veľmi ťa milujem,

keby si len mohol vedieť,

keď som v tvojej blízkosti

cítim, že môžem letieť.

 

Čo iné povedať?

Zamilovala som sa,

a ten deň,

o ktorom píšem,

bol najkrajším dňom

môjho života.

Deň, o ktorom som

dovtedy iba snívala.

 

Tatiana Krížová

Selenča

*

 

Mojej starej mamke

 

Najmilšia moja,

nech sa tieto moje slová

dostanú do srdca tvojho

a nech tvojej duši prinesú pocit krásy.

Moja stará mamka,

ďakujem ti za úsmevy tvoje a dni,

ktoré si strávila so mnou.

Moje unavené a pusté sny

si svojimi očami a slovami

vždy hojila a umývala.

Vždy kradneš smútok môj

a zmeníš ho v nekonečnú,

modrú morskú hĺbku,

plnú radosti a vzrušenia.

Najmilšia moja,

ďakujem ti za privítania tvoje,

jemnými, starými rukami.

Ďakujem ti za objatia tvoje,

v ktorých by aj mŕtve vtáky

rozšírili krídla

a vniesli sa do výšok.

Moja stará mamka,

chvíle strávené s tebou sú

pre mňa vždy krátke.

Ty si moja víla, idyla mojich myslí,

v nich večne plávaš ako loďka,

ktorá nikdy nestroskoce.

Najdrahšia, najmilšia, najväčšia,

najsilnejšia, najlepšia…

Nech žiješ pre mňa,

navždy.

 

Jelena Kuzmićová

Belehrad

 

 

Share Button

Značky:

Kategória: Rozlety

Pridajte komentár

Top