Rozlety – október 2012

21. novembra 2012 | Komentár

 

Celú noc ležím v objatí minulosti,

prekrytá prikrývkou tkanou spomienkami.

Stratená vo svojej vlastnej hlave,

v labyrinte s miliónmi chodníkov.

Kročila som sem celkom vedomá,

že tu budem sama a v tichosti.

Dvere som predsa nechala otvorené,

ak ešte niekto potrebuje ticho.

Ak ešte niekto chce nájsť správnu cestu

von z labyrintu…

 

Vesna Hudecová

Padina

*

 

Dúfam

 

Verím, že sa raz zobudím vo vysnívanej krajine,

v ktorej bude všetko tak, ako si prajem.

Dúfam, že v dlhom zástupe neznámych ľudí

stretnem osoby, ktoré som utratila,

a nevysloviteľne mnoho mi znamenali.

Prajem si žiť slobodne, bez toho,

aby som sa musela za sebou obzerať,

báť sa podať ruku, usmiať sa a povedať pekné slová…

Snívam o tom, aby moji súrodenci,

priatelia a známi žili bezstarostne,

nepoznali trápenie, bolesť a žiaľ.

Raz príde deň, keď sa mi splní sen,

keď sa budeme prebúdzať s úsmevom na perách,

s radosťou v očiach a láskou v srdci,

keď sa sen premení v skutočnosť,

keď…

dúfam.

 

Annamária Chalupová

Kovačica

*

 

Posledný pozdrav

 

Nenávidím pozerať slzy

na tých nežných, krásnych tvárach,

počuť smutné piesne,

a slza za slzou tak len padá.

 

Hodinami som sa pozerala

na tú bledú vráskavú tvár,

srdce mi stislo,

zabolela ma duša.

 

Podávajúc ruku tomu,

kto ju najviac potreboval,

padla aj mne jedna slza,

možno ich bolo zopár.

 

Nepadlo mi to ľahko,

možno pre nedopovedané slová,

možno pre spomienky,

ktoré mi pripomínali najkrajšie časy – detstvo.

 

Nerobím si z toho starosti,

uvidíme sa zase,

a zatiaľ pozdravte mi toho,

s ktorým som sa rozlúčila pred tromi rokmi.

 

Tatiana Krížová

Selenča

*

 

Prechádzame sa, meníme masky podľa potrieb.

Sme veselí… časom smutní…

A vieme, koľko smutných je vôkol nás?

Usmiate tváre – sú to možno iba masky.

Sama a vôkol mňa steny.

Kopa ľudí, ale nikoho niet…

Celá priepasť tichosti, tmavá, nemá…

V kŕdli je ľahšie, teplejšie,

svoju silu však spoznáme po tom,

ako dlho vydržíme sami.

Mať ľudí vôkol seba, ale byť sám.

Možno vlastne chceme byť sami,

bojíme sa, že budeme sklamaní.

A možno je to len nejaký hlúpy pocit,

treba to skúsiť.

Byť sám vedľa toľkých ľudí

alebo sa popáliť a rozčarovať?

Ťažká otázka, keď sú ľudia takí, akí sú.

Sme súci prijať len toľko, koľko dáme,

alebo aj viac?

Dáme komu niečo, či zostaneme sami?

Ľudia, kamaráti, chcú nám pomôcť,

alebo je to iba maska?

Podajú ti ruku, pozerajú sa ti do očí,

a za chrbtom, čo povedia?

Dvojtvárni ľudia, nezaslúžia si od nás nič.

 

Božena Širková

Padina

 

Share Button

Značky:

Kategória: Rozlety

Pridajte komentár

Top