Prečo mám rada Slovensko?
Prečo mám rada Slovensko? Dosť ťažká otázka pre piatačku, čo poviete? No ale, čo už, začnem pekne podľa poriadku a od začiatku…
O Slovensku som predtým vedela len z maminho rozprávania; rozprávala mi o tom, aká je to pekná krajina, že sú tam Vysoké a Nízke Tatry, rieka Váh, rozprávkové zámky a kaštiele a prekrásne staré mesto Bratislava. Nevedela som si to ani predstaviť a túžila som navštíviť Slovensko.
Bolo leto a pretože k letu patria aj horúce dni, bolo horúco, bol august a ešte stále trvali prázdniny. Moja rodina, môj brat Igor, moja mama a ja sme sa vybrali na Slovensko. Otca sme nechali doma, lebo mal pracovné povinnosti. Predsa sme sa tam nevybrali sami, šli sme tam s takým pekným podujatím, ktoré sa volá Detská svadba. Je to vlastne detská hra na svadbu – tak ako sa voľakedy deti v našej dedine hrávali v dlhé letné dni. Stálo to za to. Pozreli sme si krásy mesta Trenčín a dedinku Hrušov. V Trenčíne sme videli katov dom zriadený ako múzeum, Trenčiansky hrad, o ktorom sme počuli rôzne historky, uvideli sme aj sokoliarov a ich sokolov a prekrásny bol aj výhľad z hradu na hory, doly, rieky, mesto a katolícky kostol.
V Hrušove na Hontianskej paráde bolo veľmi rušno. Spali sme v škole na podlahe, ale nám to neprekážalo. Bol to obrovský zážitok. Pozreli sme si vystúpenia rôznych folklórnych súborov a tiež sme vystúpili na javisku v podobe hradu s dvoma vežami. Ako sladký bonus po dlhej a namáhavej ceste po Slovensku bol sedemdňový pobyt v Bratislave, kde sme išli len my traja. Tam sme si pozreli Bratislavský hrad. Budem úprimná, ten Trenčiansky je krajší. Pozreli sme si aj Devín a bol tam festival historického šermu, stredovekých tancov a kostýmov a môjmu bratovi sa najviac páčili stredovekí rytieri; s nimi sa aj fotografoval a obliekol sa ako rytier – na hlave mal helmu, v jednej ruke meč a v druhej štít. Z hradu Devín zostali len zrúcaniny, mama mi hovorila, že niektoré časti sú ešte z čias Veľkej Moravy a z hradu je prekrásny pohľad na sútok rieky Moravy a Dunaja. Videli sme aj pekné bratislavské námestia, sochy a živých ľudí, ktorí sa na sochy podobali, napríklad sochu Čumila a jeho živého dvojníka, potom skutočné a živé sochy paparacca a napoleónskeho vojaka, ako aj peknú sochu známeho spisovateľa Hansa Christiana Andersena a na hrade sochu Svätopluka. Ochutnali sme všelijaké slovenské špeciality, ako napr. bryndzové halušky. No museli sme sa už pobrať domov do Kovačice, lebo sme minuli všetky peniaze a už sa mala začať aj škola. Tu sa naše putovanie skončilo, ale nie navždy. V zime sme sa zase vybrali na Slovensko, presnejšie do Krpáčova v Nízkych Tatrách, na lyžovačku. Bolo to fantastické! Naučila som sa lyžovať, pričom som pozbierala aj niekoľko modrín. Uvidela som Slovensko pod snehovou pokrývkou – lesy sú vtedy nádherné, žblnkot horských potôčikov je nezabudnuteľný, navštívili sme aj Brezno a videla som aj medveďa. Nie, medveďa som nevidela, iba žartujem, ale v Nízkych Tatrách sa vraj dá vidieť aj medveď, a verím, že sa tam niekde skrýval.
Vráťme sa k otázke: Prečo mám rada Slovensko? Je to pre jeho krásu a nezabudnuteľné zážitky, ktoré som si zo Slovenska priniesla. Neviem to presne pomenovať, ale stále ma niečo láka znovu navštíviť to naše Slovensko.
Hana Čížiková, ZŠ Mladých pokolení v Kovačici
Dievča v mojich predstavách
Ako každý chlapec, tak aj ja mám predstavu o dievčati, ktoré by som chcel mať. Chcel by som, aby bola blondínka s dlhými vlasmi, ktoré by jej žiarili ako slniečko. Aby mala oči hnedé ako ten najzrelší gaštan, aby bola vždy veselá a nasmiata. A keby som bol chorý, aby ma svojím krásnym úsmevom obšťastnila. Nechcel by som, aby fajčila a pila. Dievča v mojich predstavách musí vedieť navariť a upratať dom, nesmie byť lenivá ako Ťapákovci. Mala by sa s láskou starať o naše deti, ak ich budeme mať. Chcel by som, aby bola múdra a vzdelaná, aby mala nejaké zamestnanie. Najviac by som si však prial, aby ma mala rada.
Dominik Zloch, ZŠ Mladých pokolení v Kovačici
Mal som raz lásku
Láska je výnimočná. Každý človek a každé dieťa sa musí v jednej chvíli zaľúbiť. Ja som raz mal lásku, ktorá sa neskončila práve najlepšie. Bol som žiakom šiestej triedy, lásku som dovtedy nepocítil, ani som na ňu nemyslel. V jeden školský deň som uzrel dievča, ktoré sa mi zapáčilo. Jej meno neprezradím, ale väčšina mojich kamarátov vie jej meno. Na začiatku sme boli len kamaráti. Obyčajne sme si písali cez počítač a stretávali sme sa v škole. V tom období sme spolu mávali telesnú výchovu. Vtedy sme žartovali a dlho rozprávali. Časom som ju zachcel a naša láska rástla. Bola dievčaťom mojich predstáv. Bola! Od dvanástich narodenín sa to zmenilo. Moja láska zmizla. Ale ešte dodnes iskra lásky žiari v mojom srdci.
„Láska, láska, kde ťa ľudia berú…“ Keď to spoznám, možno vtedy nájdem lásku, ktorá sa neskončí smútkom.
Martin Chrťan, ZŠ Mladých pokolení v Kovačici
V ruke kniha a za oknom tak krásne sneží
Prečo sa už nezačnú prázdniny?! Viem! Len teraz sa začal druhý polrok, ale…
Vonku je tak pekne, všetko je biele, deti sa hrajú. A my žiaci? My doma sedíme s knihou v ruke. Či sa to niekto pohráva s nami? Chcem byť aj ja dieťaťom, chcem sa aj ja hrať teraz, kým je na to ideálny čas. Skôr, kým som bola mladšia, vôbec som nemala rada sneh. Mala som rada leto. Ale teraz som zistila niečo nové: sneh je zábava! V lete ideme k moru, kúpeme sa, ale v zime máme guľovačku. Veď nemôžeme z vody urobiť gule. Nie?
Tak pekne sneží… Ach, tá nudná škola. Prečo sa už nekončí? Veľa učenia a málo času na hru. Je večer. Vonku je tak pekne. Všetko je ľadové, mrazí. Iba biela snehová pokrývka naširoko-naďaleko a stopy – zvieracie a ľudské. Sneh je na každom kroku. Jedle akoby pozerali na mňa a spolu sa tešíme zo snehu. A tak sa ďalej prechádzam a pozerám sa na sneh, ktorý mi dáva inšpiráciu na písanie. Dáva mi ideu.
Mám rada sneh. Prináša novú krásu našej dedine. Je čistá a biela. A tiež prináša aj to, čomu sa žiaci najviac tešia: zimné prázdniny, ktorými sa končí prvý polrok…
Alena Petríková, ZŠ Mladých pokolení v Kovačici
Vonku padá sneh, krásne sneží. Drobnučké ozdobné kryštáliky padajú a utvárajú bielu pokrývku v okolí. Je to rozprávkovo-čarokrásny obraz nádhery. Akoby nás biele rúcho pošepky hnalo von nadýchať sa čerstvého vzduchu a všetky záväzky ponechať na neskoršie. Ako sa vyhnúť takému lákadlu? Z izby sa na ulicu dívajú zamrazené okná, je hustá hmla. Neprekáža mi ani mráz, ani všetok chlad, ale kniha, tá akoby okovaná na rukách, mi veľmi prekáža. Kým sa učím, v myšlienkach sa mi vynára sneh, ktorý zmizne za okamih a ja nevyužijem jeho prepych.
Pôžitok zo snehu si môžeme príliš málo vychutnať počas školy, ale môžeme aspoň občas vykúkať von na zimné kúzla, pokým prevraciame ďalšiu stranu nášho neúprosného osudu pri knihe.
Tatiana Bírešová, ZŠ Mladých pokolení v Kovačici
Stará mama
Moja stará mama sa volá Katarína. Má hnedé oči a šedé vlasy. Vždy má pre mňa nadostač času.
Keď som bol mladší, čítavala mi rozprávky od Pavla Dobšinského. Vždy som ju pozorne počúval. Najradšej som mal rozprávku O dvanástich mesiačikoch, ktorú som zakaždým oduševnene počúval. Ona zasa rada počúva slovenské piesne z rozhlasu, ktoré si rada i zaspieva. Vo voľnom čase sa venuje pestovaniu kvetov, a má rada aj prácu v záhrade. Varí veľmi chutné jedlá a pre svoje vnúčatá chystá lahôdky, vie, že nám rovnako dobre chutia vtáčie mlieko, pudingy a rôzne ovocné koláče.
Má nádhernú zbierku výšiviek, vyšitých jej usilovnými rukami. Často sa rozprávame na rôzne témy a chodievame spolu do kostola. Teší sa, keď sa spolu modlíme, ako i z mojich výstupov na javisku a mojím výborným známkam. Počas víkendu, keď mám viac voľného času, pomáham jej v prácach na dvore a v záhrade, ako napríklad hrabličkujem lístie a zalievam zeleniny. Rád sa starám o mačky a psa, nachovám ich, často pohladím.
Moja stará mama je dobrá, schopná, usilovná, vytrvalá, pre každého má porozumenie. S veľkou láskou sa venúva nám vnúčatám, a preto ju máme veľmi radi.
Michal Belička, ZŠ svätého Savu v Báčskej Palanke