Rozlety – január 2013

12. februára 2013 | Komentár

 

Jednoduchoplnosť

 

Mali sme všetko a sklopili sme pakt,

že to nestratíme.

Navonok sme sa zľakli svojej tiene,

predsa očarované, akoby

sme sa vznášali nad oceánom

v celkovej šialenosti rozumu.

My sme boli úplní.

Rátajúc na to, že dni sú kratšie,

chveli sme sa ako stromy.

Raz prišla aj tma,

tam sme našli skrýšu detských očí.

Neviem.

Tak blízko pri dokonalosti,

chápať list ako celý strom.

Len mlčanie prezrádza všetko, čo popieraš.

Zastav sa a prijmi to.

Ach.

 

Adora Naiad

Kysáč

*

 

In articulo mortis

V okamihu smrti

 

Keď mi nezostalo nič

iné

všimla som si tvoj

vzhľad v zrkadle

Bola to iná osoba

Asi reflexia toho

čo som vždy hľadala

Potom som si uvedomila

črty tvojej tváre

Stará duša

vráskavá

Dala som ti meno

Aranea.

 

Aranea

Kysáč

*

 

Fēstīnā lente!

Ponáhľaj sa pomaly!

 

Jeseň

Strom plný vtákov

ktoré si oddychujú

krídla

Nie sú vedomé svojho

Bytia

Ale my sme

a neletíme

Malými krokmi odovzdávame

tento deň Minulosti

Ona zapisuje všetko do rieky pamäti

Je rýchla, uteká

Raz sa začne vracať

a bude z nej

Slza.

 

Aranea

Kysáč

*

 

Tichý výkrik

 

Už vyznela srdca melódia

Úbohé trosky sú naše telá.

Všade zrady, slnko chladí,

Či zasvieti ešte nad nami?

Skúšala som naozaj márne

Vyliezť z kože, vzdať sa tváre.

Pravda vie byť boľavá,

Ale pochybnosť, tá zožiera.

Sama v sebe zahalená,

Skúšala som stále znova.

Minulosťou obklopená,

Tichý výkrik sa to volá.

Nádej stratená zamáva.

Čím sa tebe odvďačiť?

Za čo sa ti odmeniť?

Srdce mäkké túžbou hrmí,

Z druhej strany výkrik nemí.

Sme len ľudia, ktorí veria,

Že snom sa im túžby splnia.

Niečo zvláštne v srdci páli,

Chcelo by kričať, no nemá sily.

Márne pátrať v minulosti,

Čo život nechcel držať v hrsti.

 

Aneta Lomenová

Kysáč

*

 

Keď slová trpia zimou…

 

Stojím uprostred žriedla života,

ktoré trpí ťažkou epidémiou.

Stojím a jednou rukou si na čelo píšem tebe báseň.

Už dlho ju píšem, hľadám rýmy,

ale malé z neba padajúce biele vločky mi nedovolia básniť.

Sypú sa mi na tvár, tancujú mrazom na dočervena sfarbenom nose.

Nedám sa, hľadám rým ďalej…

V hlave sa mi roja neznáme vety,

ktoré k básni o tebe nepatria.

Píšem ti báseň aj napriek celkom zasneženej dedinke vôkol mňa,

studenému vetru, čo mi hojdá teplý šál uviazaný okolo krku.

V nej ti vyjadrím svoje city, poďakovanie za všetko krásne…

Prstom po čele píšem báseň, hľadám rým,

ale moje slová, zdá sa mi, tiež trpia nejakou epidémiou.

Bojím sa, že tak, ako hlce pekné slová v hlave a krásne rýmy nenapísané,

jedného dňa pohlce aj moje city,

ktoré bojácne chránim pre teba, lebo raz…

Vieš, už sa mi nechce básniť na tejto chladnej uličke,

radšej ti to poviem cez telefón, alebo večer v kaviarni.

 

Annamária Chalupová

Kovačica

*

 

Ruža

 

Krásna lúka,

divé polia,

srna malá

vyšla z ohňa.

 

Vyšla sama s ružou na krku

nájsť si dobrú ruku,

ktorá by sa starala

o každé jej trápenie.

 

Vyšla sama,

nikde nikoho neznala,

ale v láske

dobre sa vyznala.

 

Občas stretávala mladé páry

s úsmevom na tvári,

ružu im podávala

a zase sama zostávala.

 

Z ohňa vyšla,

k ohňu lásky sa vracala,

i keď bola vždy sama,

nikdy sama nebola.

 

Ivana Faďošová

GJK

 

Share Button

Značky:

Kategória: Rozlety

Pridajte komentár

Top