Rozlety – október 2014

13. novembra 2014 | Komentár

 

Dvere

 

Také staré, drevené, prachom zapadnuté,

tak hlboko v lese ukryté,

jedny dvere istotne majú svoje čaro.

 

Čaro je i to, čo je pred nimi,

ten krásny kamenný chodníček

s červenými rozvoňanými

ružami vedľa seba.

To more stromov, cez lístie ktorých

tiahne slnečný lúč víly,

ktorá pozerá a dbá o každý tvoj krok

a každý výkon tvoj z neba stráži…

 

… a vetrík, ktorý pomaly,

ale iste fúka,

nosí slová do tvojho ucha.

Slová kratučké, slová jednoduché

ale nezrozumiteľné.

 

Tá celá krása,

ako dáka fantázia,

kryje sa len pred nimi,

tými starými dverami.

Len hádať môžem

aké čaro za nimi stojí.

 

Môžem, ale hádať nechcem,

toho sa ozajstne bojím,

bojím sa priblížiť sa im.

Bojím sa krok dopredu dať,

ale zase možno tam

na dákom tróne budem stáť.

 

Niečo, čo je trochu strašné,

tajomné a tmavé, nejasné

a skryté, každému je lákavé.

 

„Abusus abusum invocat“

tak ak teraz chybím a nevojdem dnu

možno neuvidím čaro toho vnútra,

ak chyba je to, že vojdem

a nikdy von sa nedostanem,

tak neopovážim sa z miesta pohnúť,

kým milý vietor tichý,

nepovie mi dáke slová,

zrozumiteľné a krátke.

 

Ivana Faďošová

Selenča

*

 

Pomôcť?

 

Svet vytkaný ľuďmi vo veľkomeste,

nikto nepozerá na nikoho.

Všetci sú pyšní na dusivú tichosť.

Všetci vedia o tom, že je dusno,

ale úsmevy falše nestrhnú.

Potom, niekto sa objaví,

kto všetko to vidí a chce

byť uvoľnený, istý v seba.

No, tu ľudia žijú podľa pravidla:

zničiť aj tú poslednú dobrú chvíľu…

Keď sa pýtaš, aby ti niekto pomohol,

v sebe sa ti najprv vysmejú,

pomôže ti podľa nejakého protokolu,

tak, aby si bol ešte viac hlúpejším,

a spýtal sa rovnako ešte raz.

Tak vznikajú stratení ľudia.

 

Pýtala som sa konkrétne

a dostala som konkrétnu,

výsmešnú odpoveď…

 

Pomôcť len sebe, či aj iným?

Konkrétna báseň.

 

Adora Rose

Kysáč

*

 

Dívam sa vôkol seba, nepoznám miesto, nepoznám nič…

Neviem ani len skadiaľ som sa tu vzala…

Sadám si, skladám hlavu do rúk a rozmýšľam…

Tma… tunel… mozaika dejov bez zmyslu…

Predsa vstanem, veď nevzdám sa tak ľahko, to nie…

Kráčam, bojujem s tmou a hmlou…

Pokúšam sa dostať na akúsi cestu, ktorá by ma odviedla

Kamkoľvek, kde by som nebola sama…

Ale mám pocit, že sa mi to nedarí…

Veď tma ma spútava…

Jeden krok dám a dva dozadu,

a tak sa do kruhu točím…

Upádam duchom a nevydržím dlho ani telom…

Hľa… svetlo… Vidím to, som si istá

Bežím, vkladám posledný atóm sily…

Napokon sa dostanem von z tejto tmy…

Ale čím viac bežím, svetlo je čoraz ďalej…

Nie! Veď svetla ani nebolo,

je to len fatamorgána… neskutočnosť…

Vleziem pomaly… nemám viac sily…

Ale nevzdávam sa…

Lebo viem, že svetlo je tam niekde…

Viem, že ako som sa sem dostala,

tak sa i preč dostanem…

Viem, že po každej búrke vyjde slnko…

Viem, a tým sa posilňujem…

A viem, že po svetlo prídem…

 

Vesna Hudecová

Padina

*

 

Vráťte mi život!

 

Na chvíľu ste sa stali mnou,

žili ste môj život zle.

Žili ste pod mojou kožou,

ale úsilie stať sa mnou je márne.

 

Videli ste svet cez moje oči,

ale zostali ste navždy slepí.

Svet sa vôkol vás otočí,

a skončí sa váš život veľkolepý.

 

Počuli ste hudbu mojimi ušami,

ale zostali ste navždy hluchí.

Tancovali ste so stratenými dušami,

váš dotyk je príliš suchý.

 

Pred vami, v zrkadle, stojí príšera

ktorou ste sa nedávno stali,

ale neboli ste vždy to zviera,

kedysi ste život mali.

 

Daniel Strakúšek

Kovačica

*

 

Pes

 

Aké sú krátke sny psa

zdrobené mohutným tieňom

sebeckého pána, ktorý svojou

bláznivosťou uberá svetlosť

nechávajúc iba kosť svojej podoby

ktorú pes poslušne pohlce

 

Pohyby veliteľa nevinnými očami

pozoruje a napodobňuje

a neskrútne svoje zuby dravca

na jemnú postavu pána

nezahryzne, nebaží, neoklame

a neporuší daný sľub

 

Stojí pevne a obráni každú zmenu

nedovolí svetu, aby jeho pána zdrvil

nedovolí svetu, aby jeho pána zničil

a dočká ho prísny pohľad a švih prúta

ten obyčajný pes odpustí to, čo ľudia nemôžu

zatrepoce ušami a utečie do kúta

 

A s úctou a láskou pozerá sa a pozerá

oči mu už iskru stratili

kroky sa mu spomalili,

s chvostom si poradiť nevie

nepočuje kroky pána, ktorý mu žrať nesie

ale aj ďalej odpúšťa každý úder

a pozerá sa a pozerá…

 

Vlastimír Povolný

Padina

 

Share Button

Značky: ,

Kategória: Rozlety

Pridajte komentár

Top