Rozlety – december 2013

13. februára 2014 | Komentár

 

Equlibrium

 

Jedna duša mi unikala

a tá druhá mi nedovolila

preniknúť

Obe boli modré

Kým jedna letela

tá druhá tvrdo kráčala

 

Bola som medzi nebom

a zemou

Preto som ani jednu dušu

nemala

 

Každá tvár bola iná

Jedna bola minulosť

a tá druhá budúcnosť

Ja som bola prítomnosť

 

Preto som ani jednu tvár

nemala

 

Ľudia vždy mali jednu

alebo tú druhú tvár

Ale nikto nemal tú moju

Lebo nikto si ma nevšímal

teraz

Všimli si ma potom

keď duša modrosť stratila

keď letieť sa naučila

keď krídla si spálila

 

Keď už bolo chladno

anjelom

aby leteli

 

Aranea

Kysáč

*

 

Zo siva v ružu

 

Nepríjemný pocit zabijak buniek

Prečo si sa zlepil o moju dušu

Ešte viac zomieram

Sivá, chladná hľa umiera

Hovoria jej špinaví duchovia

Zlosť hnev stres východisko v smrti

Hľa, hovoria jej zlí ľudia: si šialená

Never v seba ani v Boha hovoria

Choď do priepasti kde zveri ťa zničia

Kde tvoje meno Adora zaniká

Adora, Adora, Adora

Zbožňovaná – nenávidená

Všetko to boli pozostatky ich životov

Nie je to nie ona bola taká

To polepené ich hnusy a choroby

špinili ju 10 rokov vždy a znova

Predsa vynikla

Éterická, hovoria

čudná s medzerou medzi predné lopaty

Osamelá zničená

Zanechala školu ktorú nenávidela

A škola nenávidela ju takú aká bola

Len sivá vládla tam kde bola

Preto stále plakala a ticho kričala

Jej telo nebolo pripojené k Bohu

Ale k tým špinám uspalým

DOSŤ!

Vaše slová v mojich mozgových bunkách

škodu urobili, mozog génia skrachoval

Má iba štyri roky vtedy prestalo fungovať

Hanba pre tento svet a týchto ľudí na Zemi

Zobrať šťastie ľuďom ktorí ich chcú zachrániť

 

Krása…

To ovláda mnou teraz

Málo slov

Lebo tak duša spieva

Ruža poznania Bohom chránená

Teraz som bezpečná

Z lásky sa Adora znovuzrodila

Ruža z bahna najkrajšia vyrastá

 

Adora Naiad

Kysáč

*

 

Znovu píšem a zase

spomínam mesiac biely

Vravia mi ľudia: prečo ho

do veršov zvádzaš?

Preto lebo mesačný prúd

je liekom pre ťažký osud

 

Ide ten chlapec hovoria

čo stále tmavé slnko spomína

a o ňom mnohé slová tára

Nechám ich nevedia oni

že keď ho oslovím

on mi každú myseľ dovolí

 

V najtmavších chvíľach

je metaforou krásna

vždy bledo svieti

keď sa iné svetlo stráca

 

Meno mu daj hovoria mi s výsmechom

Veria oni vo veľkého že ich uteší

Tvoj mesiac len svieti nepočuje ťa

Počuje ma dal som mu meno

meno ktoré oddávna mal

volajú ho Dušan

on stále pri mne stál

 

Vlastimír Povolný

Padina

*

 

Opakovanie je matka blbosti

 

A znovu ty!

Lenže tentoraz…

Necítim lásku a nádej,

ale neuveriteľnosť a nepochopiteľnosť.

Ó, Gabriel, kedy si sa Luciferom stal?!

Nemám viac sily.

A ani záujem.

Pokračujem sama hľadať

svetlo na konci tunela.

Stačilo.

 

Martina Valentová

Padina

*

 

Ešte jeden deň sa minul, som sama.

Zmenil si sa v slzu na mojej tvári,

tichú slzu, ktorá na zem padá.

Musel si odísť a nechať môj svet chladným?

Každý deň sa pýtam, ako nám láska zmizla,

občas mi niečo pošepne, že nie som sama

a vzbudí mi nádej.

Vypočujem tvoje modlitby,

ponesiem tvoje bremeno,

ale predtým potrebujem tvoju ruku, dve slová

a navždy môže začať.

 

Tina Bokorová

Padina

*

 

Dážď

 

V izbe sedím sám,

čierna noc ma prekryla.

Vonku prší, cez okno sa dívam,

spomínam si, čo si mi hovorila:

Keď prší,

to duše mŕtvych

prichádzajú navštíviť svojich milovaných.

A vtedy cítim pokoj v duši.

 

Daniel Strakúšek

Kovačica

 

 

Share Button

Značky: ,

Kategória: Rozlety

Pridajte komentár

Top