V domácich kinách sa už síce dopremietal, ale jeho cesta sa neskončila, stále putuje po svetových festivaloch – Cinema Komunisto od mladej režisérky Mily Turnajić kade chodí, tade za sebou zanecháva stopu. Po bielom svete porozprával o krajine, o ktorej všetci počuli, ale málo o nej vedeli. Mila Turnajić päť rokov študovala bohatý archív Juhoslovanského filmu, aby si do svojho dokumentu vybrala vhodné ukážky. Filmom Cinema Komunisto rozpráva o tom, ako bolo a ako je dnes. Obľúbená krčmová téma. Tentoraz sa však režisérka zamerala na tému kinematografie. Titovládou ju sprevádzali Bata Živojinović ako Titov obľúbený herec (zároveň, samozrejme, aj náš, ktorý miliónteho Nemca zabil síce v decembri v talkshow, ale je presvedčený, že posledné Hitlerove reči mali byť „Zabite Batu Živojinovića!“) Gile Đurić (dopracoval sa ku postu riaditeľa Avala filmu, odkiaľ bol následne vyhodený, lebo chcel ukázať aj menej peknú stránku komunizmu), Veljko Bulajić (režisér, ktorý mohol každú svoju predstavu zrealizovať, dokonca aj odpáliť most pre potreby filmu, ako napr. vo veľkofilme Boj na Neretve), Steva Petrović (producent, ktorý bol spojkou medzi Balkánom a Hollywoodom, jeho filozofiou bolo urobiť všetko preto, aby sa hviezdy z importu cítili ako doma) a možno najdôležitejším tieňovým vládcom juhoslovanskej kinematografie – Leka Konstatinović, Titov osobný kino-operátor. Leka bol s Titom každý deň počas tridsiatich dvoch rokov, bez dovolenky. Vyberal filmy, ktoré si Tito pozrie a premietal ich. Tito bol veľký filmový nadšenec a pozrel si každý večer aspoň jeden film. V konečnom počte, podľa vlastných spisov Titovi premietol vyše 8 000 filmov. A Tito si pamätal každý jeden z nich. Občas bol problém nájsť nový svetový či domáci film, ale oveľa väčším problémom bolo pustiť snímku, ktorá už Titovým projektorom prešla. Leka bol dôležitou spojkou medzi filmármi a Maršalom. Dokonca občas vedel prezradiť aj kto vyhrá na prestížnom festivale v Pule. Aj toto záviselo od Tita. Celá kinematografia závisela od jeho rozhodnutí. Scenáre okrem cez úrad pre cenzúru prechádzali jeho rukami. Priamymi nariadeniami zapájal armádu do nakrúcania, rekvizity boli naozajstné, aj keď mali padať do priepasti. Cez juhoslovanské filmy prešli všetky hollywoodske krásky, ako napr. Elizabeth Taylor, Sofia Loren, ale aj Richard Burton, Orson Welles a iní.
Cinema Komunisto jasne svedčí o vyspelosti štátnika získať na svoju stranu najsilnejší zdroj propagandy – film. Pre filmárov to znamenalo raj. Denné nakrúcanie, technika vo svetovom meradle, lokácie a herci, rekvizity – všetko platené štátom a nie malými peniazmi. Okrem partizánskych filmov sa síce nenakrúcalo takmer nič iné, ale preto sa partizánske filmy nakrúcali presvedčivo, s hlavným dôrazom na reálnosť príbehu. Cinema Komunisto je v tomto smere takým smutným spomínaním na to, čo bolo, ale aj otvorenie očí k tomu, čo je. Najmä keď si spomenieme na to, ako vyzerajú filmové školy dnes, aké filmy sa nakrúcajú a za akých podmienok.
Cinema Komunisto okrem toho hlavného zrkadla na silnú politickú propagandu podáva aj druhý, latentnejší obraz našej spoločnosti – filozofiu egocentrickosti balkánskych národov: to, čo je naše, je najlepšie na svete. Výpovede hlavných protagonistov jasne svedčia o tom, že sme opäť raz boli majstrami sveta. Kusturica by sa nechal pohádať. Podľa myšlienky z Undergroundu sme žili v pivnici zopár desaťročí. Ale dôležité je, že sa točí a že sa hráme. Vo veľkom štýle.
Mila Turnajić si zvolila jednoduchý štýl rozprávania príbehu o zlatých rokoch balkánskej kinematografie – ukážky z archívu kombinovala s výpoveďami z rôznych kľúčových lokácií, ako napr. fundus Avala filmu či trosky Titovej rezidencie. Všetko, čo vo filme odznelo, jednoznačne dokonale mapuje časť histórie juhoslovanskej kinematografie a ako také patrí do zlatého fondu. O tom svedčia všetky doterajšie ocenenia, medzi poslednými Zlatý Hugo v Chicagu. Koniec koncov svojej krajine priniesol (zatiaľ iba) nomináciu na „alternatívneho Oscara“.
JŽ