Po päťročnej prestávke, ktorú Nick Cave využil na to, aby sa venoval bluesovej skupine Grinderman (pôsobila v období 2006 – 2011 a realizovala dve vydania s jednoduchou, príliš hlučnou a hrubou hudbou), na rad prišiel nový album. Skupinu Nick Cave and The Bad Seeds (ktorá poslednýkrát spolupracovala pred piatimi rokmi na albume Dig, Lazarus, Dig!!!) okrem speváka dnes tvoria aj Warren Ellis, Martyn P. Casey, Barry Adamson, Conway Savage, Thomas Wydler a Jim Sclavunos.
Prvé singlové vydanie bola mierna a rozjímavá pieseň We No Who U R, ktorá sa rýchlo dostala na play-listiny mnohých rozhlasových staníc. S ohľadom na to, čo Cave robil v minulých rokoch, táto pieseň bola naozaj príjemným prekvapením a bol to svojrázny návrat ku štýlu, akým sa Nick Cave zaoberal koncom 90. rokov (napr. vrátil sa za klavír) a správne sa to porovnáva s albumami The Boatman’s Call (1997) a No More Shall We Part (2001). Krehká pochmúrnosť a spovedné texty pokračovali aj na druhom single, čiže v piesni Jubilee Street a hneď bolo jasné, že Cave vydá album, po ktorom sa určite stane Leonardom Cohenom pre nové generácie.
Tak sa to aj stalo, Push the Sky Away je rafinovaný a prenikavý album. Svojím skleslým ovzduším pripomína sychravú jeseň a stratenú lásku, rovnako je perfektný pre osamelých knihomoľov a romantických bohémov. Vynikajú tiež piesne Wide Lovely Eyes, Highs Boson Blues a Push The Sky Away.
Neodporúčame však počúvať, ak trpíte depresiou alebo ste nešťastne zamilovaní…
(Vydavateľstvo Bad Seed Ltd., 2013)
Janko TAKÁČ