Prakticky každý deň sa na početných televíznych kanáloch aj u nás vysielajú nejaké krimi seriály z prostredia USA a v nejednom z nich sa stretáme s organizáciou FBI. Napriek tomu, že už aj v Európe všetci vedia, čo táto skratka znamená, málokto z nás vie niečo z histórie tejto služby a ako vôbec vznikla. Pri zrode nám dnes známej FBI a zavedení početných forenzných metód, ktoré dnes považujeme vďaka týmto seriálom a filmom za celkom bežné, stál práve jej dlhoročný šéf J. Edgar Hoover.

Film začína bombovým útokom na niekoľkých vysoko postavených vládnych pracovníkov v roku 1919, ktorý vykonali vtedajší americkí komunistickí radikáli. Od tohto útoku mladý Edgar (Leonardo DiCaprio), ktorý už pracuje pre vládu, má jasný cieľ a je presvedčený o správnosti boja proti, ako ich nazýva, komunistickým boľševikom. Jeho prakticky posadnutosť prácou, presvedčenie, inovačná myseľ, ako i výrečnosť sa mu o niekoľko rokov po úspešných akciách na radikálov oplatia a stáva sa riaditeľom byra. Dej filmu sa rozpletá tak, že už starý Edgar, ešte stále vedúci FBI, diktuje jednému zo svojich podriadených niečo ako memoáre, a preto sa neustále prepletajú príbehy, ktoré sa odohrali počas jeho mladosti s jeho skutkami, ktoré podniká už v pokročilejšom veku. Z ním diktovanej knihy sa dozvedáme o najväčších medzníkoch v jeho živote, ako boli akcie proti známym mafiánom, medzi ktorými bol John Dillinger či pokus o záchranu uneseného syna miláčika Ameriky, Charlesa Lindbergha. Z jeho rozprávania sa dozvedáme aj to, že Edgar bol zodpovedný za vytvorenie FBI forenzných laboratórií, databázy odtlačkov prstov, tiež za to, že agenti nosia zbrane a pod. Aj keby sa tie údaje nenašli v knihe, ktorú tvoril, z retrospektív sa vlastne najviac toho dozvedáme o tom, aký Edgar Hoover bol, aký sa snažil byť vo verejnosti, o jeho vzťahu s matkou (Judi Dench), dlhoročnou sekretárkou (Naomi Watts) a najlepším, najvernejším priateľom a spolupracovníkom Clydeom Tolsonom (Armie Hammer).

Samotná historická postava Johna Edgara Hoovera je veľmi zaujímavá. Ide o človeka, ktorý bol počas svojho života považovaný za druhého alebo dokonca najvplyvnejšieho Američana, lebo svojou prácou akoby všetkých kontroloval. Mal svoje tajné zložky, v ktorých mal aspoň niečo nepríjemné prakticky na kohokoľvek vo vláde, dokonca aj na všetkých siedmich prezidentov, ktorí sa vystriedali počas jeho pôsobenia, a nebál sa tými informáciami zastrašovať, dokonca vydierať. Vďaka tomuto a jeho neustálej túžbe po moci a sláve a vďaka jeho úplnej oddanosti svojej práci sa mu podarilo vytvoriť ustanovizeň, akou je FBI. Medzitým okrem uvedeného, k životu Edgara Hoovera sa viažu ešte rozličné ďalšie fakty viazané o jeho osobnosť, napríklad viazané za jeho sexualitu.

Skrze skutočnosť, že ide o biografický film, jeho tvorcovia sa stretajú s problémami, ktoré tento žáner limitujú. Jedným z problémov tvorcov bolo určite to, že Edgar Hoover svoj post zaujímal vyše 40 rokov a za tak dlhú kariéru šéfa FBI sa v jeho živote udialo veľmi veľa, nehovoriac o udalostiach v jeho osobnom živote. Vtesnať taký dlhý časový úsek a ešte k tomu dobre ho rozohrať vo filme, ktorého dĺžka len o trochu presahuje dve hodiny, je prakticky nemožné, preto by asi divákom ani veľmi neprekážalo, keby film trval i dlhšie. Pravdaže, kvôli tomuto sa film stretá s veľkou kritikou u amerických divákov, ktorí sú s problematikou dobre oboznámení, kým u priemerne oboznámeného Európana to nie je veľkým mínusom. Sú tu zobrazené (síce nie detailne rozohrané) tie najväčšie udalosti z Edgarovho života a poskytujú dostatok informácií divákovi, aby vedel, ako to mohlo vplývať na postavu, ako sa postava v danej situácii zachová a aby mal predstavu o jej charaktere. O to práve tvorcom vo filme išlo. Neurobili dokument o živote Edgara Hoovera, ide skôr o zobrazenie jeho osobného života a niektorých názorov. J. Edgar Hoover vo vynikajúcom podaní Leonarda DiCapria je zobrazený často ako bezcitná, chamtivá, nie celkom vyrovnaná osoba, ktorá niekedy ani nie je v kontakte s realitou. Podobne aj jeho zamestnanci sú celkom oddaní svojmu povolaniu (takou je postava Helen Gandy, ktorú zahrala Naomi Watts) a nie sú zobrazení tak, aby sa s nimi človek stotožňoval, čo platí aj v prípade postavy Hooverovej matky v podaní výbornej Judi Dench. Najhumánnejšie vo filme pôsobí postava Tolsona. Stvárnil ju Armie Hammer, ktorého herecký výkon v tomto filme treba vyzdvihnúť. Je to asi jediná postava, s ktorou divák sucíti a je mu ľúto, keď sa jej niečo nepekné prihodí.

I keď je ústrednou témou filmu život Edgara Hoovera, predsa vo filme možno nájsť nejednu myšlienku, ktorá sa často objavuje vo filmoch Clinta Eastwooda. Ide tu o politickú tému, politické myšlienky, ktoré nemožno označiť ani ako veľmi liberálne, ani ako konzervatívne. Zaoberá sa demokraciou, vzťahom demokracie k jednotlivcovi a opačne, vzťahom jednotlivca voči politickému zriadeniu. Okrajovo sa dotýka i toho, čo je správne a čo nie, a v akom prípade môžeme urobiť aj tie nesprávne, nemorálne kroky.  Clint Eastwood natočil od roku 2000 už 12 filmov, všetky boli prevažne úspešné u publika a pomaly sa zapisuje do pamäti dnešnej generácie divákov viac ako výborný režisér, než herec. Takmer každý film, ktorý nakrútil, sa dočkal nejakých ocenení, nominácií alebo aspoň bol povšimnutý u divákov a kritikov. Keďže je veľmi tvorivým režisérom (možno povedať: čo rok, to film), nie každý film bol úplne zásah do čierneho. Po výbornom Gran Torine prišli filmy InvictusHereafter, ktoré až tak nezabodovali, ale film J. Edgar môže vyvrátiť ostré slová kritikov, ktorí vytýkali pánovi Eastwoodovi, že už nevládze a je na nakrúcanie filmov starý (tohto roku oslávi 82. narodeniny).

Pravdaže aj tento film sa stretá so zmiešanou kritikou. Najviac negatívnej kritiky je koncentrované práve na už spomínané limity žánru, nekonzistentnosť v hereckom výkone (napríklad prízvuk pána DiCapria, ktorý zase človek s nedokonalými poznatkami anglického jazyka nezaregistruje), taktiež to, že si divák nevytvorí emočné puto s hrdinom filmu, čo je väčšinou vo filmoch o charaktere postavy žiadané a pod. Ako jedno z pozitív filmu sa pripisuje tomu, že niektoré veci necháva otvorené v súlade s tým, že spisy o Hooverovom živote boli zničené a nie všetko vieme. Ďalšie chvály by mali patriť scenáru, ktorý napísal Dustin Lance Black (držiteľ Oscara pre scenár k filmu Milk) a ktorý nielen dokázal vtesnať tak dlhé obdobie do tak krátkeho scenára, ale sa mu podarilo dobre zobraziť samotnú postavu a mať v scenári zároveň miesta celkom bez emócií a aj veľmi citlivé scény. Pravdaže za to, že tieto scény boli výborne nakrútené, môžeme ďakovať pánovi Eastwoodovi, ktorý sa často pohráva s niektorými prvkami v scénografii (ako napr. zrkadlo), alebo so strihom, aby zobrazil vnútorný rozpor postavy a jej úspech či problémy v danom období života. Vďaka týmto prvkom film nielen vizuálne vypadá lepšie, ale má aj väčšiu hĺbku než je to na prvý pohľad vidno a veľký plus je práve to, že pán Eastwood nevyužíva pritom pseudointelektuálne postupy ako niektorí iní režiséri, ktorí si s tým nevedia inak poradiť. Film má svoju charakteristickú atmosféru. Scénografia a kostýmy sú dobovo autentické. Aj ľudia, ktorí robili mejkap, mali plné ruky práce, keďže museli hercom pridať 40 rokov, čo sa im najmä pri maske hlavnej postavy dobre podarilo. Atmosféra je do veľkej miery vytváraná tým, že je vo filme málo svetla. Takmer na každej scéne je polovica tváre postáv v tieni a nezostáva to iba na tom. Film je post-produkčne tónovaný, preto možno vidieť veľa odtieňov čiernej, sivej, hnedej a zelenej, kým ostatné farby sú menej výrazné. Zase je to vec vkusu, niektorým to môže prekážať, kým iní to vyzdvihujú ako kvalitu.

Biografické filmy majú všeobecne ťažkú úlohu, aby sa u divákov presadili, najmä preto, že najviac nalákajú tých divákov, ktorí problematiku poznajú a ktorí sú potom vďaka obsiahlym informáciám, ktoré mali už predtým než vstúpili do kina, často až príliš kritickí. Ďalší problém, s ktorým sa film mohol stretnúť, bol ten, že tesne pred jeho premietaním v mnohých kinách vo svete bežal iný biografický film o osobe, ktorá sa tiež pohybuje v politických kruhoch. Napriek tomu a aj napriek zmiešanej kritike, vstupenky do kina sa celkom dobre predávajú. V princípe ide o dobrý film nielen v rámci žánru, ale všeobecne, a určite poteší najmä fanúšikov Clinta Eastwooda, lebo sa od neho dočkali zase dobrého diela.

Stanislava SLÁDEČEKOVÁ

Spread the love