Pohreb
Všetci sme mŕtvi.
Nikto na tejto planéte
nežije.
Ani ja, ale predsa píšem.
Ľudia sedia v bare,
pijú kávu a jedia zmrzlinu.
Píšem a pozerám
či niekto z nás ožije.
Pozerám von oknom,
milión ľudí a ani jeden
Človek.
Všetci sme mŕtvi.
Big Bang!
Pohreb II.
alebo: pravidlá Pohrebu
Keď niekto umrie, ideš na pohreb
Možno sedíš vedľa mŕtvoly
a chvála Bohu necítiš nič
lebo si pod silnými liekmi
Čo v podstate predstavuje pohreb?
Pre ľudí?
Diskutabilná otázka, lebo väčšina
ľudí ide na pohreb nachovať sa smútkom
tých ľudí, ktorým sa smrť stala
Vidieť, kto sa ako obliekol, či náhodou niekto
Nemá červený rúž alebo iný pohľad ako ostatní
Ktorý verš, z ktorej kapitoly váš obľúbený farár prečíta
(ak je mŕtvy z Baptistickej cirkvy a vy ste
Evanjelik, tak sa pohrebu nezúčastníte)
Ukázať svoju najnovšiu čiernu šatu
Plakať na silu a najesť sa kroasánov
Možno opiť, lebo domáca pálenka je
z broskyni a nájde sa aj čerešňa
Lebo tam je jedlo a alkohol zdarma
A všetci sa smejú
Tak rýchlo zabudnú,
že pred polhodinou vrieskali na Boha:
Prečo? Prečo si mi ho vzal?!
Ach, Bože, kiež by si miesto neho
zobral mňa!
Boh vás už nepočúva, lebo ste falošní
A je mu od vás zle
Boh ohluchol a onemel
Spätná väzba, dobrí mojí ľudia
Základ, je to cyklus
Ako život a smrť
Tak jedzte a pite, kým ste živí
lebo to čo vám do tej truhly dajú
aj tak nebudete môcť zjesť, ani vypiť
Nebudete môcť spievať, ani plakať
Veď nebudete môcť ani žiť
Takže, čo je pohreb v podstate?
Život či smrť?
Aranea
Kysáč
*
Zobúdzanie dajakých zverí
Dotykmi povzbudíme
V nociach tých najtmavších
Túžbu, namiesto zimy
A trblietanie očí naších.
Vášeň, zdá sa, budí dajaké zveri.
Teplota tvojích perí
Prúdi mojím telom
Jak hladná… nenasýtená zver.
A pátraš, pátraš po ňom smelo.
Vášeň, zdá sa, budí dajaké zveri.
Rytmus toho dychu opíja
Jak hedonistu víno staré
Ktoré si tíško, v samote upíja.
Nejde tu o nič márne.
Vášeň, zdá sa, budí dajaké zveri.
Zmysly vyplň mi všetky sebou.
Vždy, ako by po prvýkrát
Príď mi s dušou smädnou.
Ako by to mal byť posledný krát.
Vášeň, zdá sa, budí dajaké zveri.
Pohľady hmlisté blúdia
Nad ránom malým bytom –
Existujú vôbec ešte ľudia?
Tu nie, len v svete nejakom… inom.
Vášeň, zdá sa, budí dajaké zveri.
Saňa Strakúšeková
Kovačica
*
Mizerné sny ako stratené dni
Vlečú sa za ním ako prázdne hry
Stratené pohľady v čiernych očiach
Smutné vankúše v bezsenných nociach
Malé svetielko svieti v čiernej tme
Pre strateného človeka spasenie v sne
Zlaté ruky vyťahujú ho z hĺbky
Modré oči, usmievavé slnečné lúky
Uzerá sa do pohľadu toho a neverí
Mesiačik sa usmial, pohladil mu pery
Vráskavé prsty, čo silné tóny hrali
Chytajú jej ruky, čo jeho srdce vzali
Pevne sa chytá o jemnú postavu
Neverí sa mu, že jej úsmevy zostanú
Srdce mu bije ako spevavé vtáča
Zrodil sa znovu, koleso sa otáča
Vlastimír Povolný
Padina
*
Naučila si ma v búrke s hlavou hore kráčať,
v živote využiť každú chvíľu.
Naučila si ma svojím telom vietor lámať:
Každý nový pád dá ti novú silu.
Ukázala si mi ako v tomto krutom svete prežiť
a že za každým oblakom skrýva sa dúha.
Aj keď niet slnka, ty svojím slnkom musíš byť,
lebo cesta k šťastiu je dlhá.
Daniel Strakúšek
Kovačica
*
Titanik
narazí naň mohutná vlna
realita, holá skutočnosť
aj keď vie svoj cieľ
aj keď má motory
Eol určuje smer jeho pohybu
inak
malá ľadová kryha
áno malá
práve tie malé veci
sú najväčšie prekážky
nevidel ju
hustá hmla
hovoria: stroskotal
nestroskotal
utiahol sa iba
do najtmavších častí valéra
tam najskôr uzrie svetlo
Rebeka Majdlíková
ZŠ m. Tita v Padine